Základom obživy bolo extenzívne poľnohospodárstvo. Obrábanie pôdy sa vykonávalo prielohovým systémom - pôda sa orala troj prípadne štvorzáprahom. V stredoveku sa v rámci Kysúc pestovalo obilie, kapusta, strukoviny, pohanka, jačmeň, proso, zelenina, ďatelina, chmeľ na výrobu piva. Pestovanie niektorých z vyššie uvedených rastlín v dlhšom časovom horizonte potvrdzujú vykopávky na Ľadonhore. V 17. a 18. storočí sa v menšej miere pestovali oziminy hlavne však jarné žito, raž a pohanka a začínajú sa pestovať zemiaky (zemské jablká). Ostatná časť kultivovanej pôdy slúžila na lúky a pasienky.

Lúky sa kosili raz ročne, využívali sa hlavne vo vyšších polohách , lebo nižšie položené lúky dosť často ničili povodne na Kysuci a i miestnych potokoch. Na obilninách ale aj na iných plodinách robili veľké škody medvede, diviaky a iná lesná zver. Z ovocných stromov sa pestovali hlavne nešľachtené jablone, slivky a hrušky. Od druhej polovice 19. storočia sa rozšírilo ovocinárstvo a ďalej sa pestujú hlavne jablká , hruška, slivky ale už sa šľachtia. Každá usadlosť mala pasienok a ak gazda choval viac dobytka a pasienok nestačil, musel si využívanie pasienka (pastvu) kupovať od svojich susedov.

1770 - pestovanie zemiakov je už rozšírené i na Kysuce. Na rozširovaní pestovania zemiakov mali veľký podiel panské majere. Zemiaky sa pomocou motyky sadili do dobre vyhnojeného záhona a počas vegetačného obdobia ich rušali, ohŕňali a po žatve vykopávali. V neskoršej dobe začalo sadenie za pluhom. Zemiaky boli vhodnou plodinou na kultiváciu novozískanej pôdy (rúbaniská) kde sa im darilo. Zemiakovú vňať po usušení využívali na kŕmenie dobytka. Zemiaky sa pri kopaní triedili podľa veľkosti a kvality (zemiaky na sadbu) a uskladňovali v kamenných pivniciach voľne sypané , alebo cárkoch. Na konci 18. a začiatku 19. storočia sa zemiaky stávajú hlavným a základným druhom obživy kysuckého obyvateľstva. Na záhonoch v blízkosti obydlí sa pestovala kapusta, ktorá bola ďalším dôležitým potravinovým článkom v obžive Kysučanov. Rozšírené bolo pestovanie ľanu a konope.

Od polovice 30 - tych rokov 20. storočia sa rozširuje aj pestovanie zeleniny, koreňovej zeleniny a strukovín (cibuľa, cesnak, mrkva, petržlen, hrach , fazuľa ,bôb a po I. svetovej vojne šalát, tekvica), ďalej sa pestovali uhorky, majoránka, repík, rozmarín.

Po I svetovej vojne sa začínajú pestovať krmoviny (ďalej kŕmna repa, kvaka, vika, rôzne druhy ďateliny), čo umožňuje rozširovanie chovov poľnohospodárskych zvierat.
Tesne pred I. svetovou vojnou sa začína prihnojovanie umelými hnojivami. Od roku 1912 sa začína používať superfosfát. 30-te roky znamenajú nástup ďalších hnojív - Thomasovej múčky, čílskeho liadku, dusíkatého vápna a pod. Najviac sa však využívalo a cenilo hnojenie maštaľným hnojom a prihnojovanie močovkou.

Dôležitou súčasťou kysuckého hospodárskeho dvora bol dobytok. Každý choval toľko dobytka koľko bol schopný. Rozsah chovu poľnohospodárskych zvierat určoval majetnosť gazdu . Za majetného gazdu sa počítal ten, čo vlastnil aspoň pár koní, 7 - 8 kráv a jalovíc, 2 - 3 ošípané a prasnice. V minulosti bolo chovaných viac druhov valaského dobytka - oviec a kôz, ale koncom 19. a hlavne v 20. storočí sa chov zameral najmä na hovädzí dobytok a ďalej kone a bravčový dobytok. Z oviec sa chovali prevažne ovce s hrubšou srsťou a kozy sa chovali i tam kde nemali kravy. Chovanie oviec bolo hlavne v prvých fázach osídľovania Kysúc (valašské a kopaničiarske osídľovanie) dôležitou súčasťou hospodárenia . Časť Kysúc bola známa salašníckym chovom oviec, čo spočívalo vo vypásaní oviec počas vegetačného obdobia a zo spracovania ich mliečnej produkcie ale i spracovania kožea vlny.

V apríli, alebo začiatkom mája sa ovce jednotlivých gazdov sústredili na salašoch, ktoré bývali umiestnené hlavne na horských pasienkoch. Cez deň sa pásli a v noci bývali umiestnené v košiari. Pri salašníckom spôsobe chovu oviec sa mlieko spracovávalo na hrudkový syr. Salašníctvo postupne upadalo a najmarkantnejšie bol tento úpadok v 19. storočí.

Pomocou pasenia vo vegetačnom období sa okrem oviec choval predovšetkým hovädzí dobytok a ojedinele ťažné kone. Pasenie sa vykonávalo približne 5 mesiacov. Pasené kravy sa vracali na rozdiel od oviec do dediny každý deň ak neboli sústredené na cholvarkoch. Na pasenie sa využívali pasienky , po zbere sena lúčne plochy a po zbere úrody aj orná pôda so zbytkami vegetácie. Snahou gazdov bolo pásť čo najdlhšie , aby ušetrili zásoby krmiva určené na zimu.

Z hovädzieho dobytka sa chovali hlavne kravy pre ich široké použitie - mliečna produkcia, mäso, využitie v záprahu, produkcia kvalitného maštalného hnoja. Do I. svetovej vojny a tesne po nej sa chovali záprahové voly. Rozšírený bol chov koní, ktoré sa využívali hlavne na ťažné práce. Chov koní sa rozšíril po I. svetovej vojne.

Významnou súčasťou stravy kysuckých hospodárstiev boli mlieko a produkty z mlieka - tvaroh, maslo, a zároveň boli zdrojom príjmu do domácnosti.
Na Kysuciach sa chovala hydina - sliepky (mäso, vajíčka) ďalej husi (mäso a perie), kačice a po I. svetovej vojne sa postupne zaviedol chov králikov, rozšírené bolo včelárstvo.

Dôležitou prácou na hospodárstve bolo kosenie trávy a sušenie sena, ktoré zabezpečovalo výživu hospodárskych zvierat v zime.

Doplnkovými zdrojmi obživy boli drevorubačstvo, furmanka, výroba šindľa, výroba prútených výrobkov, pltníctvo, výroba plátna, spracovanie koží, podomový obchod, drotárstvo. Toto rozdelenie trvalo s malými odchýlkami až do konca II. svetovej vojny.

V lesoch panstva sa spracovávalo drevo - kláty sa vozili na spracovanie vo väčšine prípadov na panskú pílu, alebo sa zhotovovali plte a drevo sa splavovalo do Bytče prípadne ďalej po Váhu až do Dunaja a na Dolnú zem. Na Dolnú zem sa chodilo na poľnohospodárske práce privyrobiť si peniaze.

Vykonávalo sa povozníctvo hlavne pre panské majetky. Zbierali sa huby a lesné plodiny, či už pre vlastnú spotrebu ale hlavne na predaj. Z vlastnej výroby sa predávalo obilie, maslo, a pod. Tieto vlastné výrobky sa predávali na trhoch (Kysucké Nové Mesto, Čadca, Turzovka, Žilina, Bytča) a v obciach na moravsko - sliezskej strane.

Významnú úlohu či už v obžive, alebo ako zdroj príjmov z predaja plodín tvorilo zberačstvo, ktorému sa venovali hlavne ženy a deti. Zbierali sa lesné plody a rôzne časti rastlín na lúkach a pasienkoch. Boli nielen vítaným spestrením stravy, ale slúžili i na výrobu rôznych potrebných elementov potrebných pre chod hospodárstva / farbivá, lepidlo, práchno / a ktoré sa využívali i v ľudovom liečiteľstve / jahodové a malinové listy, lipový kvet a kvet bazy čiernej, materinu dúšku, kostihoj, skorocel, šalviu, repík /.

V jarnom období sa zbierali korene, hľuzy a čerstvé výhonky (žihľava, púpava) v lete šťaveľ. Najrozšírenejšie však bolo zbieranie lesných plodov z planorastúcich stromov a krov / plané jablone, drienky, jarabiny, trnky, hlôh, borievky /. Najrozšírenejšie však bolo zbieranie jahôd, malín a černíc. Tieto tri plodiny sa zbierali vo veľkom hlavne na predaj. Ďalšími lesnými plodinami zbieranými hlavne na predaj boli huby, ktoré sa predávali čerstvé , ale i sušené.

Tradičnou aktivitou mužskej časti obyvateľstva bol lov. Vzhľadom na stav vlastníctva lesov mal však skôr carakter pytliactva. Bol to jeden z príležitostných doplnkových zdrojov obživy. Lovili sa vtáky do ôk a na lep. Do ôk, klepcov, klád sa chytali rôzne druhy srstnatej a pernatej zveri. Na lov čiernej ale i vysokej zveri sa používali rôzne doma upravované, prípadne i vyrobené zbrane.
Rozšírené bolo rybárstvo / rukami, do sietí prípadne košov / a lov rakov.

Strava na Kysuciach pozostávala z jedál z obilných produktov , strukovín, mlieka a mliečnych výrobkov, ovocia, zeleniny a to hlavne kapusty a v neskoršejm dobe zemiakov. Jedlá z mäsa sa varili málo a ich konzumácia bola obmedzená cirkevnými pôstami.

Obilná múka, krupica, krúpy slúžili na prípravu hlavne kašovitých a múčnych jedál. Na peci sa piekli osúchy a v trúbe koláče s makovými, tvarohovými, lekvárovými a ovocnými plnkami. Chlieb sa piekol v chlebových peciach raz za týždeň a pripravoval sa z kysnutého cesta a tvaroval do okrúhlych bochníkov. Chlebové cesto sa používalo aj na pečenie koláčov.
Zo strukovín sa pripravovali jedlá z bôbu, hrachu a fazule.

Súčasťou kysuckej stravy boli jedlá z mlieka a jeho produktov . Používalo sa hlavne kravské mlieko, ale i kozie, maslo, čerstvý, alebo sušený tvaroh, bryndza. Jedlá sa zapíjali sladkým, alebo kyslým mliekom.

Ovocie sa využívalo na varenie ovocných polievok, sušilo sa v peci a varil sa z neho lekvár (slivkový).
Dôležitou a viac menej každodennou súčasťou stravy na Kysuciach bola kapusta. Jedlá z nej sa pripravovali z dusenej, varenej ale hlavne v sudoch nakladanej kyslej (kvasenej) kapusty.
Na varení polievok sa využívala aj strúhaná, alebo krájaná kvaka.

Na konci 18. storočia sa významnou zložkou stravy na Kysuciach stávajú zemiaky. Jedli sa v rôznych úpravách či ako hlavné jedlo, alebo ako príloha. Jedli sa varené, pečené, pridávali sa do polievok, cesta a s rôznymi prísadami sa piekli polesníky.

Nedeľným a sviatočným jedlom bolo mäso. Na prípravu mäsitých jedál varením, alebo pečením sa využívalo hlavne baranie, jahňacie, hovädzie a menej bravčové mäso, prípadne hydina. Mäso a slanina sa konzervovali nakladaním do slaného rôsolu, údením, prípadne sušením. Na mastenie jedál sa využívala slanina , masť, loj.

V dňoch pôstu sa na mastenie používalo maslo a ľanový olej. Vajíčka sa používali na prípravu praženice. Kysucká kuchyňa využívala pri príprave jedál i koreniny domáceho pôvodu a neskôr i dovážané - kupované. Strava bola spestrovaná zbieranými lesnými plodinami, hubami , ďalej ovocím . Na sladenie sa využíval med, neskôr cukor. V domácnostiach sa pili bylinkové čaje a v neskoršej dobe káva (cigorka). Na oslavách a cez sviatky sa pil alkohol.