1267 - Listina Bélu IV. poukazuje na majetkové pomery severnej časti Trenčianskej stolice ešte za panovania Ondreja II. z pred roku 1235 - východná časť Kysúc patrí k hradnému majetku Varín (od roku 1384 názov Starý hrad), ktorého hranice v prvej polovine 13. stor. boli na východe Orava, na juhu rieka Váh , na západe rieka Kysuca, na severe poľská hranica a ktorý slúžil ako pohraničná pevnosť chrániaca obchodnú cestu na Oravu, Moravu a ovládal žilinskú i kysuckú kotlinu. Starý hrad bol pôvodne kráľovským majetkom.
V prvej polovici 13. storočia bola osídlená len časť dolných Kysúc - osada Radoľa a osada Jesesin (Kysucké Nové Mesto). Osady vznikli na zvykovom práve. Ostatné územie bolo neosídlené , pokryté lesmi a tvorilo hraničný pás medzi Uhorskom a Poľskom.
V 13. stor. sa územie Kysúc stáva zaujímavým pre tri panstvá - Starý hrad, Strečniansky hrad a Budatínsky hrad. Neosídlené územie bolo z hospodárskeho hľadiska bezcenné a a bolo v záujme jednotlivých panstiev toto územie osídliť.
V druhej polovici 14. storočia vzniká okolo Budatínskeho hradu budatínske panstvo.
1323 - Podľa metačnej listiny z tohto roku majetky budatínskeho panstva boli len západne od rieky Kysuce a bolo to len malé územie. K starším sídlam Radoli a Kysuckému Novému Mestu sa na začiatku 14. storočia začali pridávať a vznikať ďalšie dediny na domácom zvykovom práve - Krásno nad Kysucou, Nesluša a Rudina.
1325 - krajinský sudca Alexander udelil osade Jesesin výsady mestečka s trhovým právom. Bolo to jediné mestečko na Kysuciach, ktoré vzniklo na základe žilinského práva.
V 14. stor. úlohu Starého hradu začína preberať postupne Strečniansky hrad, ktorý za čas prebral väčšinu panstva Starého hradu, ďalšia časť jeho majetku prešla pod budatínske panstvo a časť sa dostáva do rúk zemianskych rodín. Koncom 14. stor. ostáva starohradskému panstvu len malé pozemkové vlastníctvo.
1417 - Metačná listina vypracovaná Nitrinskou kapitulou pre Jána syna Mikuláša z Krásna uvádza názvy potokov Predmiersky, Milošovský, riečka Bahana, potok Tereschena a potok Chacha / lúka pri potoku Čadca /
1438 - Pri ďalšom vytyčovaní chotára konventom v Kláštore Pod Znievom pre Juraja z Hatného z budatínskeho panstva sa objavujú ďalšie zemepisné názvy riek i vrchov : Kysuca, Dlhá, Predmiersky potok a vrchy Olešná a Milošov. V 16. a 17. stor. prevzali tieto názvy novovznikajúce osady.
V 14. a začiatkom 15. stor. dochádza k doosídľovaniu jestvujúcich obcí a vzniku obcí nových. Doosídľovanie vykonalo domáce obyvateľstvo slovenského pôvodu hlavne z oblasti horného Považia.
Osídľovanie v 14. a 15. storočí pokračovalo pomaly. Na začiatku 15. storočia boli osídlené len dolné Kysuce po Krásno nad Kysucou a Kysucký Lieskovec. Horné Kysuce boli ešte aj na konci 15. storočia neosídlené.. Keď sa na prelome 15. a 16. stor. začína objavovať v blízkosti Kysúc valašské etnikum - valaskí pastieri, situácia sa mení. Valasi osídľujúci Kysuce boli už väčšinou slovenského pôvodu.
Valašskí pastieri so svojimi stádami horského dobytka začínajú hospodársky využívať a spásať nevyužívané horské lúky a pasienky. Hlavným zamestnaním valašských pastierov bolo horské pastierstvo a salašnísňcky spôsob chovu dobytka, hlavne oviec a kôz a tiež remeselné spracovanie produktov z ich chovu - vyrába sa syr a bryndza z mlieka a hune z ovčej vlny.
Strečnianske a budatínske panstvá začali povolávať valašské obyvateľstvo a umožňovali im osídľovanie a využívanie pôdy. Toto obyvateľstvo osídlilo v 15. a 16. storočí najmä dolné Kysuce.
Prenikanie Valachov na Kysuce malo za následok hospodárske využitie do tej doby pustých území a z toho vyplývajúce zisky pre majiteľa územia. Na Kysuce migrovali vo viacerých vlnách.
Až do druhej štvrtiny 16.stor. okrem Krásna nad Kysucou neboli na horných Kysuciach iné osady.
1535 - Klubina bola prvou osadou na Kysuciach založenou na valaskom práve
1548 - Nesluša - Valasi doosídľujú už jestvujúcu osadu
1565 - Čadca (Tczaczcka) - prvá osada na horných Kysuciach , vzniknutá na valašskom práve, ďalšími boli - Lopušné (1572), Rudinská (1579), Dunajov, Ochodnica (1596) a pod.
Snahou panstiev bolo získať územie a na tomto území realizovať trvalé osídlenie, v tomto prípade valašského obyvateľstva a tento migrujúci element pripútať k jednému miestu a takto ho dostať pod svoju kontrolu s cieľom pravidelného vyberania dávok na základe valašského práva.
V druhej polovici 16. stor. vznikajú na lesných a lúčnych plochách klčoviská, kde sa valašské obyvateľstvo začína zaoberať pestovaním poľnohospodárskych produktov.
Špecifické postavenie mali valašskí osadníci na horných Kysuciach. Valašskí pastieri slúžili svojim zemepánom nielen tým, že hospodársky zhodnocovali a využívali odľahlé horské územia, ale vykonávali tiež službu strážcov hraníc, ochraňovali prechádzajúcich kupcov a slúžili ako sprievodcovia. Z toho titulu mali právo nosiť ľahké palné zbrane, ž čoho plynula aj ich povinnosť stavať pre zemepána v prípade nutnosti ozbrojencov.
Na začiatku sa valasi na zimu zo svojich vysunutých pastvín - salašov vracali do východiskových osád. Časom však zakladali na miestach salašov trvalé sídla. Kysuce značne ovplyvnila valašská kolonizácia, ale národnostný charakter Kysúc ostáva v podstate zachovaný. Prisťahované obyvateľstvo sa prispôsobilo, splynulo s pôvodným obyvateľstvom .
Veľký nárast obyvateľstva spôsobil vyrúbanie veľkých lesných komplexov a vznik pasienkov a lúk, ktorých časť bola v ďalšom zúrodnená na ornú pôdu. Väčšie lesné plochy ostali na pohoriach a v oblasti Kysúc v Beskydách.
Koncom 16. stor. valašskí kolonisti zavedením chovu veľkých čried oviec a tým spôsobenému nadmernému extenzívnemu využívania pastvín a mladých horských porastov zdevastovali podhorské oblasti a prinútili v dôsledku níženia výnosov z chovu oviec k expanzii obyvateľstva do horských oblastí Beskýd.
Náhly populačný rast obyvateľstva a nedostatok ornej pôdy mal za následok drobenie sedliackych usadlostí, ktoré neboli schopné odovzdávať panstvu povinnú rentu a bolo teda v záujme majiteľov panstiev podporovať rozširovanie výmery ornej pôdy a vznik nových osád. Vzniká tak ďalšia vlna osídľovania prípadne doosídľovania tzv. kopaničiarska kolonizácia - kopaničiarske obrábanie neúrodných podhorských a čiastočne i horských pozemkov.
Migráciu obyvateľstva možno dokumentovať na skupine obcí z dolných Kysúc.
- 1598 - Ochodnica 9, Dunajov 6, Kysucký Lieskovec 13 , Nesuša 26 sedliackych domov
- 1602 - Ochodnica 5 , Nesluša 15 sedliackych domov
- 1603 - Ochodnica 3 , Nesluša 12 , Kysucký Lieskovec 3 , Čadca 2 sedliacke domy
- 1608 - Ochodnica 1, Nesluša 5, Dunajov 1 sedliacky dom
V tomto období vzniklo na Kysuciach vyše 900 kopaníc na svahoch Beskýd a Javorníkov. Kopaničiarske osady na Kysuciach boli viac orientované (na základe poveternostných podmienok) na chov dobytka ako na poľnohospodársku činnosť. Najstaršou osadou založenou v rámci kopaničiarskeho osídľovania bola Turzovka (1598) na území bytčianskeho panstva. Na kopaničiarskom práve vznikli Vysoká, Olešná / 1619 / , Lodno, Horelica, Raková, Svrčinovec / 1635 /, Zborov, Staškov / 1640 /, Čierne, Oščadnica / 1641 /, Podvysoká / 1658 /, Skalité , Nová Bystrica , Pažite, Radôstka / 1662 /, Riečnica / 1696 / a pod.
Vysoký úbytok obyvateľstva vznikol snahou obyvateľstva vyhnúť sa plateniu daní a preto dochádza k presunom obyvateľstva do odľahlejších častí Kysúc prípadne i na Moravu a Sliezsko.
Majitelia panstiev Budatín, Strečno a Bytča začali systematicky a často násilne, sústreďovať voľne migrujúcich, alebo na salašoch a cholvarkoch žijúcich valachov do miest vhodných na trvalé osídlenie. Pri zakladaní osád dostávali valasi určené diely pôdy zvané zárubky.
Vznikom kopaničiarskych osád bolo v 17. storočí prakticky ukončené osídľovanie Kysúc.
Na začiatku druhej polovice 17. storočia bola oblasť Kysúc v približne dnešných hraniciach osídlená a v ďalšom období dochádzalo už len k postupnému rastu obyvateľstva a tým i k rozširovaniu už jestvujúcich osád.
Zaľudnenie Kysúc trvalo cca 400 rokov (od prvej písomnej zmienky). Pôvodný majetok Kysuce rozprestierajúci sa na západ od rieky Kysuce sa rozšíril na jej oba brehy a i na jej prítoky.
Valasi začali migrovať v 14. storočí z Valašska v terajšom Rumunsku postupne hrebeňmi Karpát. Na základe valašského práva postupne osídľovali horské oblasti v priestore oblúka Karpát cez Ukrajinu a poľsko - slovenskými hrebeňmi a svahmi na západ.
V druhej polovici 15 storočia sa v dedine Belá v Trenčianskej stolici po prvý krát objavili Valasi, ktorým panovník Matej I. po roku 1475 udelil výsady. Valasi sa koncom 15. storočia rozšírili i do lesných oblastí severnej časti Trenčianskej stolice a od 16. storočia i na územie Moravy a Sliezska. Na Slovensko migrovali vo viacerých vlnách a v dobe ich príchodu tvorili jadro osadníkov Rumuni a Rusíni. K tejto prvotnej zložke sa pridávala i časť domáceho obyvateľstva , ktoré opúšťalo v dôsledku stupňujúceho sa feudálneho útlaku roľnícky spôsob života , pridávalo sa k Valachom a začalo sa zaoberať migrujúcim horským pastierstvom.
Valašské etnikum migrovalo za účelom nájdenia výhodných miest pre chov dobytka. Valasi aj po usadení na jednom mieste pokračovali v salašníckom spôsobe chovu dobytka ale začali postupne klčovať a kultivovať lesnú a krovinatú pôdu a zhodnocovať ju pestovaním poľnohospodárskych plodín. Valasi sa postupne z etnickej skupiny stávajú sociálnou skupinou zaoberajúcou sa horským pastierstvom.
Zo strany vlastníkov pôdy bola snaha o vybudovanie trvalých sídiel čomu práve predchádzalo vyklčovanie lesov a skultivovanie lesnej pôdy pre rozšírenie poľnohospodárstva.
Sledujúc tieto zámery feudáli osídľovali valašské obyvateľstvo na nekultivovanú horskú pôdu a osídlencom poskytovali určité výhody a oslobodenie od robotných povinností peňažných a naturálnych dávok, povinností a služieb na dobu 12 - 13 rokov /tzv. lehota / za podmienky budovania trvalých sídiel. Vrchnosť však zároveň určovala určité povinnosti podľa valaského práva. Výhody boli len dočasné a postupne odnímané. Vodcovi - "vojvodovi" poskytovali feudáli dedičný lán poľa, právo postaviť mlyn, vyhňu a podobne.
Valasi priniesli so sebou / od 15. storočia / osobitý spôsob hospodárenia , spočívajúci v rozšírení vysokohorského chovu valašského dobytka a hlavne oviec.
Pre pôvodné obyvateľstvo boli valašské formy obhospodarovania lúk a pasienkov neznáme. Pre feudálne panstvá však bol tento spôsob využívania pôdy zaujímavý.
Zemepáni prispievali k trvalému usadzovaniu valaského obyvateľstva pretože mali z toho zdroj príjmov - chov dobytka, strážna služba, rozširovanie poľnohospodárskej činnosti v okrajových častiach panstva.
V druhej polovici 16. storočia však vzhľadom na veľké výdavky v súvislosti s tureckými vpádmi do Uhorska dochádza k porušovaniu výsad valaského obyvateľstva. Valašské, obyvateľstvo bolo donucované odvádzať dane a robotovať.
Vrchnosť vyvíjala tlak na valaské obyvateľstvo žijúce väčšinou v obydliach, ktoré nemali trvalý charakter (salaše, cholvarky) na usadlý spôsob života v trvalých usadlostiach, pretože len tak bolo možné realizovať pravidelné vyberanie daní po uplynutí 12 rokov, keď boli valasi oslobodení od všetkých dávok a daní. Po uplynutí tejto doby už museli odovzdávať dávky - valaské dávky.
Prisťahované obyvateľstvo sa prispôsobilo, splynulo s pôvodným obyvateľstvom a demografické údaje zo začiatku 20. storočia vykazujú prevážne slovenskú národnosť obyvateľstva.
Pôvodne názov Valach označoval príslušníka etnickej skupiny, v ďalších storočiach sa postupne začal označovať názvom valach obyvateľ horských osád živici sa horským pastierstvom a roľníctvom a spracovaním ovčích produktov.
Samostatnú etapu osídľovania predstavuje kopaničiarske osídľovanie (doosídľovanie) v 17. a 18. storočí v ktoré prerastá valaské osídľovanie. Toto osídľovanie bolo spôsobené značnou hustotou obyvateľstva a z toho vyplývajúcim nedostatkom pôdy. Popri starších osadách založených na valaskom práve vytvárajú migrujúci pastieri salaše (kopanice). Zemepáni v snahe usadiť migrujúcich valachov na jednom mieste poverovali jednotlivcov / šoltýsov - lokátorov / zakladaním nových osád / , ktoré sú pokladané za kopaničiarske a odlišujú sa od osád založených na valašskom práve osobitým hospodársko - správnym životom.
Pôvodný pastiersky spôsob života postupne prechádza do pastiersko - roľníckeho . Slobodní pastieri sa stali trvalými obyvateľmi valašských ale hlavne kopaničiarskych osád , zaoberajúcich sa pastierstvom a roľníctvom s feudálnou závislosťou na zemepánoch.
Klčovanie a vypaľovanie lesných porastov umožňovalo poddaným zbaviť sa na určitý čas poddanských povinností z novozískanej pôdy.
V rámci kopaničiarskeho osídľovania / druhá vlna valašského osídľovania / obyvatelia osád sa usadzovali na cholvarkoch kde chovali hovädzí dobytok, ovce a kozy a hospodárili na poliach, ktoré zemepán rozdelil medzi gazdov na tzv. zárubky, alebo role. Osadníci mu za to odovzdávali naturálne dávky a robotovali na jeho pozemkoch.
Pri zakladaní kopaničiarskej osady bol jej vymedzený chotár rozdelený na jednotlivé presne vymedzené diely, / súvislý pás pozemkov - zárubok / na ktorom si osadníci mali postaviť obytné a hospodárske budovy a klčovaním na ňom vytvoriť polia s poľnohospodárskou pôdou. Rozdelenie chotára vznikajúcej obce na zárubky bola jedena z najvýraznejších odlišností osídľovania na kopaničiarskom práve od osídľovania na valašskom práve. Osadníci museli prijať presné podmienky usadenia sa / určitý čas oslobodenia od feudálnych dávok - odovzdávanie dvadsiatkov z dobytka, povinnosti odovzdávať časť vyrobeného šindľa, kresať trámy a krokvy , klčovať lesy , vytvárať ornú pôdu, vykonávať vojenskú službu, vykonávať prepravu pre vrchnosť, odovzdávať časť poľnohospodárskej produkcie - vajcia, sliepky, bryndza, obilie a pod /.
Systém dedičského delenia zárubkov si jednotliví dedičia stavali obydlia na svojom diele zárubku čím sa vytvárali dediny reťazového typu. Zárubok býval označený menom prvého osadníka.