Technické stavby sú účelové stavby s technickými zariadeniami, ktoré boli poháňané ľudskou silou, vodou, vetrom. V rámci regiónu Kysuce to boli vodné a veterné mlyny, píly, valchy (výroba súkna), hámre (spracovanie miestnej ťažby železnej rudy), záboje (výroba oleja z ľanového a konopného semenca) a kováčske vyhne. Zodpovedali stavebne, konštrukčne, materiálom, technológiou stavby ľudovej stavebnej tradícii a stavali ich miestny tesári. Od konca 19. storočia do technických stavieb a zariadení prenikajú nové stavebné a konštrukčné materiály ale i pohonné médium (para), začína sa vo veľkej miere používať kov. Najstaršie a najrozšírenejšie vzhľadom na dostupnosť použitej hnacej energie boli vodotechnické zariadenia poháňané vodou.
Zánik väčšiny technických stavieb v 50-tych rokoch 20. stor. súvisí so zákazom živností a súkromného podnikania. Udržala sa hlavne malá časť kováčskych vyhní.

Potoky, alebo riečky sa nachádzajú pri veľkej väčšine kysuckých obcí. Výdatnosť tokov poskytovala možnosť stavať mlyny, valchy (Ochodnica, Turzovka, Klubina, Staškov), hámor (Stará Bystrica) skoro v každej obci. Medzi najrozšírenejšie a najstaršie zariadenia patrili mlyny na obilie, ktorých zakladanie patrilo medzi výsady šoltýsov - lokátorov.

Obilné mlyny boli poháňané vodou, vetrom, neskôr lokomobilou, spaľovacím motorom. Brežné mlyny mali horný náhon. Voda privádzaná na koleso cez hriadeľ poháňala cez prevody kamene medzi ktoré bolo privádzané obilie. Zomletá múka padala sypákom do truhly - múčnice. V novšej dobe bola ešte osievaná trasením. Mlyny bývali panské, šoltýske, sedliacke, obecné, školské.
Najstaršia zmienka o práve postaviť mlyn je z roku 1325 z Kysuckého Nového Mesta. Ďalšia zmienka je z roku 1613 z Turzovky.

Píly na vodný pohon bývali súčasťou mlynov, alebo boli samostatné. Jednalo sa o objekty stĺpikovo - rámovej konštrukcie, s doskovými stenami, sedlovou strechou pokrytou šindľami, členené na podpílie a pílnicu. Pohon bol obstarávaný vodným kolesom na hornú vodu, z neho prevodom na pílny rám s pílovým listom a na posuv guľatiny k pílnemu rámu. Koleso na spodnú vodu zabezpečovalo posun vozíkov s guľatinou po pílení do východiskovej polohy. Píly vznikajúce v rámci valašského osídlenia mali veľkú väčšinu súčiastok z dreva, v ďalšom sa zvyšoval podiel kovových súčiastok a boli zavádzané prevody do rýchla.

Ďalšie zariadenia - záboje (Ochodnica, Radoľa) slúžili na výrobu oleja z ľanového, alebo konopného semena - tieto zariadenia boli poháňané ľudskou silou. Používal sa dvojkladový lis s horizontálnym tlakom vretena posúvaného kolesom. Semeno sa utĺklo a sparilo v kotlíku a táto zmes zabalená do súkna sa vkladala do lisu a lisoval sa z nej olej, ktorý vytekal do pripravenej nádoby. Po lisovaní zostával výlisok zbavený oleja, ktorý sa jedol, prípadne dával dobytku. Olej sa využíval na mastenie jedál hlavne v období pôstu.
Veľmi rozšírenými boli kováčske dielne, ktoré boli takmer v každej obci ale i po osadách kde slúžili na opravu a výrobu náradia používaného v dennom živote Kysučanov.

Na slovensko - moravsko - sliezskom pomedzí sa od konca 19. storočia stavali menšie veterné mlyny (Makov, Turzovka, Korňa).

Samostatnou a modernou skupinou technických stavieb boli parné píly.

1873 - založená prvá parná píla na Kysuciach v Čadci.
1889 - založená ďalšia parná píla v Čadci. V Oščadnici sa zriadil veľkosklad dreva s parnou pílou. Začiatkom 20. storočia boli založené parné píly v Kysuckom Novom Meste, Turzovke, Čiernom, Makove
1922 - parná píla sa zriaďuje v Starej Bystrici.
V dôsledku zníženého záujmu o drevnú surovinu zanikajú píly v Čadci, Starej Bystrici a Čiernom.
1934 - vzniká parná píla v Novej Bystrici a Krásne nad Kysucou vzniká veľkosklad dreva s parnou pílou.
1945 - po tomto roku sa parné píly udržali v Turzovke, Kysuckom Novom Meste a Oščadnici.
 

Technické stavby boli buď zrubovej konštrukcie (mlyny, valchy, vyhne), alebo stĺpovej, rámovej konštrukcie (píly, záboje, vetráky, vodou poháňané šrotovníky). Niektoré časti stavieb mohli byť čiastočne murované z kameňa - hlavne podmurovky a komíny. Hámor na Bystriciach a niektoré panské mlyny boli vymurované z kameňa. Strechy bývali sedlové s krokvovou konštrukciou kryté prevažne šindľom, v prípade píl doskami.

Hnacie (kolesá), prevodové (remenice, ozubené kolesá) a výrobné zariadenia boli väčšinou drevené s minimom kovových súčastí. Od druhej polovice 19. storočia sa už súčasti hlavne mlynov, nakupovali od špecializovaných firiem.

Technické stavby zanikali v 50. rokoch 20. storočia ako dôsledok zákazu vykonávania živností a súkromného podnikania.