Funkcia dedičného richtára sa v podstate mohla získať kúpou. Pri osídľovaní neosídlených priestorov podľa nemecko-magdenburského práva (na Kysuciach označovaného ako žilinské právo) pomáhali lokátori (osídľovatelia), alebo šoltýsi (zakladatelia) počas valašského a kopaničiarskeho osídľovania, a ktorých úlohou bolo zabezpečiť osadníkov, a finančne ich dotovať počas prvej nereprodukčnej fázy osídľovania (klčovanie a príprava pôdy). Za toto im mohla byť zemepánom udelená dedičná hodnosť richtára, výnimka pri platení daní, právo zriadiť si pekáreň, jatku, ševcovňu, vyhňu, mlyn, pivovar, krčmu, pálenicu, ďalej právo na rybolov a poľovanie, pozemok, na ktorom si mohol postaviť dom a poľnohospodársku pôdu na obrábanie. Dedičný richtár vystupoval ako predstavený celej obce voči zemepánovi a ostatnej vrchnosti. Mal právo nižšieho súdnictva.

Okrem práv mali však i povinnosti - odvádzať určité množstvo reziva, platiť určené poplatky, vychovávať pre zemepána ošípané, vydržiavať robotníka pre potreby zemepána a pod.
Dediční richtári sa postupom času pretransformovali na zemanov (nižšia šľachta), prípadne splynuli s poddaným ľudom.

1773 - Mária Terézia v rámci svojich reforiem ruší dedičné richtárstva šoltýsov ale aj valašských vojvodov a ich potomkov a tým aj práva a úľavy, ktoré im boli v minulosti udelené. Inštitúcia dedičného richtárstva bola nevýhodná pre zemepánov, lebo nedostávali feudálnu rentu, ktorú šoltýsi a ich potomkovia neodvádzali. V ďalšom období zastupuje obec richtár, ktorý je volený.