Osídľovanie prebehlo v niekoľkých etapách a riadilo sa určitými zvyklosťami – právami a prebiehalo najprv na zvykovom práve, ďalej žilinskom / nemeckom / práve , valašskom práve a napokon kopaničiarskom práve, čo bol niekoľko storočný proces, kde sa jednotlivé skupiny osídľovateľov a pôvodného obyvateľstva vzájomne prelínali a asimilovali.
Zvykové právo.
Toto domáce právo vychádzalo zo starého slovanského práva , ktoré vo vzťahu k pôde malo charakter pospolitého vlastníctva. K zmene dochádza v 14. storočí ,keď vlastníkmi pôdy sa stávajú feudáli ktorým pôdu daroval panovník a a obyvateľstvo má na pôdu už len užívacie právo za ktoré odvádza ustálenú feudálnu rentu. Domáce zvykové právo bolo charakteristické slobodnou voľbou richtára.
Žilinské (nemecké) právo.
Toto právo vychádzalo z pôvodného nemeckého práva , ktorým sa riadili nemeckí kolonisti prichádzajúci osídľovať územie Slovenska. Žilinské právo vychádzalo z nemeckého práva a jeho podstatou bolo dedičné richtárstvo a dedičná držba pôdy všetkými obyvateľmi osídľovaného územia. Pod žilinským právom rozumieme súbor právnych predpisov a zvyklostí, ktorými sa riadilo mesto Žilina a po ňom aj ďalšie mestá a osady .
Podľa žilinského práva vznikali dva typy osád a to mestskú , to znamená trhové a remeselno – výrobné stredisko a dedinskú, to znamená poľnohospodársku osadu.
Valašské právo.
Valašské právo bolo súhrnom právnych noriem a zvyklostí, ktorými sa riadilo valašské obyvateľstvo a zodpovedalo salašníckemu spôsobu života valachov , ktorých hlavnou hospodárskou aktivitou bol chov valašského dobytka a oviec.
Obyvatelia obcí založených na valašsko práve boli dočasne oslobodení od feudálnych dávok a robotných povinností . Po uplynutí stanovenej lehoty 6 – 20 rokov boli povinní odvádzať zemepánovi valašské dávky / dvadsiatok z chovaného dobytka , mliečne produkty, kože lesných zvierat a pod. /
Predstaviteľom valašských osadníkov , ktorý vystupoval v ich mene a bránil ich záujmy bol valašský vojvoda, ktorý mal pod svojou právomocou širší okruh valašských osadníkov vo viacerých obciach. Riešil spory, vyberal valašské poplatky / dávky / pre panstvo. Vojvodu volili valašskí osadníci.
Kopaničiarske právo.
Kopaničiarske právo bolo v začiatkoch podobné valašskému. Zodpovedalo pastiersko – roľníckemu spôsobu života. Osady zakladali osídľovatelia – šoltýsi., lokátori, ktorí na základe zmluvy so zemepánom mali určené výsady pri zakladaní nových osád, mali zabezpečené dedičné richtárstvo s určitou súdnou a a správnou právomocou. Po uplynutí 6 – 20 rokov boli povinní odovzdávať valašský dvadsiatok z dobytka, kožky , mliečne výrobky a pod. a vďaka obrábanej pôde boli zaťažovaní naturálnymi dávkami a robotami podobne ako obyvatelia starších dedín a osád založených na zvykovom , žilinskom i valašskom práve.Kopanice sa právne líšili od pozemkov starších dedín, lebo od kopaníc sa neodvádzali žiadne štátne ani verejné dane. Novou povinnosťou bolo klčovanie novej ornej a úžitkovej pôdy, výroba šindľov, dodávanie dreva a pod.
Rozdelenie chotára vznikajúcej obce na zárubky bola jedena z najvýraznejších odlišností osídľovania na kopaničiarskom práve od osídľovania na valašskom práve. Osadníci museli prijať presné podmienky usadenia sa.