Charakter územia Kysúc nedovoľoval sústrediť poľnohospodársku pôdu v blízkom okolí pevných sídel. Preto pri poľnostiach vo vzdialenejších častiach chotára zriaďovali si väčší gazdovia koliby (cholvarky, salaše - v súčasnosti sa dochovali v lokalite Brízgalky). Boli to dočasne obývateľné hospodárske stavby slúžiace na ustajnenie dobytka (hlavne kravy a ovce), prípadne na prvotné spracovanie surovín vznikajúcich pri chove dobytka v letnom období. Tieto objekty sa nachádzali na miestach kde mali gazdovia pasienky, lúky, prípadne stále role.

Prevážnu časť Kysúc pokrývali v minulosti lesy. Pôdu potrebnú pod výstavbu obydlí, na poľnohospodárske účely, pasienky a podobne bolo teda potrebné nejakým spôsobom získať. Technika získavania pôdy bola vyvinutá v rámci dlhého osídľovacieho procesu a v rámci osídľovania regiónu Kysúc už nedoznala podstatnejšie zmeny. Prví osadníci pozemok pod dom i ornú pôdu získavali klčovaním a žiarením lesa . Táto metóda sa uplatňovala v počiatkoch valaského osídľovania, ako aj pri kopaničiarskom doosídľovaní, doznievala pri udržiavaní lúk a pasienkov a znovu ožila pri novšom dočasnom pestovaní poľnohospodárskych plodín v rúbaniskách ešte v prvej polovici 20. storočia. 

Poddanstvo bol vzťah medzi feudálnymi vlastníkom pôdy a poddanými ľuďmi na nich osobne závislými. Základným rysom poddanstva bol určitý stupeň pripútania poddaného k pôde a povinnosť odovzdávať feudálnu rentu formou práce, plodín, peňazí a podobne.

Funkcia dedičného richtára sa v podstate mohla získať kúpou. Pri osídľovaní neosídlených priestorov podľa nemecko-magdenburského práva (na Kysuciach označovaného ako žilinské právo) pomáhali lokátori (osídľovatelia), alebo šoltýsi (zakladatelia) počas valašského a kopaničiarskeho osídľovania, a ktorých úlohou bolo zabezpečiť osadníkov, a finančne ich dotovať počas prvej nereprodukčnej fázy osídľovania (klčovanie a príprava pôdy). Za toto im mohla byť zemepánom udelená dedičná hodnosť richtára, výnimka pri platení daní, právo zriadiť si pekáreň, jatku, ševcovňu, vyhňu, mlyn, pivovar, krčmu, pálenicu, ďalej právo na rybolov a poľovanie, pozemok, na ktorom si mohol postaviť dom a poľnohospodársku pôdu na obrábanie. Dedičný richtár vystupoval ako predstavený celej obce voči zemepánovi a ostatnej vrchnosti. Mal právo nižšieho súdnictva.

V období valašského osídľovania bol valašský vojvoda predstaviteľom valašských osadníkov. Mal pod svojou právomocou väčší okruh osadníkov z viacerých obcí určitého feudálneho panstva. Bránil záujmy osadníkov, dohliadal na pasenie v horách a určoval jeho miesta, za pomoci valašských súdov riešil spory, vyberal valašské dávky a odovzdával ich. Pôvodne vystupoval v mene valašských, ale neskôr i kopaničiarskych osadníkov. Často boli funkcie dedičného richtára a valašského vojvodu spojené.

Valasi - sociálna skupina obyvateľstva, ktorá na základe valašskáho práva osídľovala horské oblasti Slovenska. K osídľovaniu Kysúc však dochádza s určitým časovým sklzom voči ostatnému Slovensku a tak Valasi osídľujúci Kysuce boli väčšinou slovenského pôvodu.

Horné Kysuce mali nevyužité pasienkové plochy. Príchod Valachov s ich húževnatým a odolným valašským dobytkom umožňoval ich využitie. Tým sa horné Kysuce dostávajú do záujmovej sféry feudálnych panstiev.  Majitelia panstiev podporovali osídľovanie hlavne riedko, alebo vôbec neosídlených horných Kysúc. Feudálne panstvá majúce majetky , alebo nachádzajúce sa v blízkosti Kysúc začínajú mať záujem rozšíriť svoje majetky zaberaním pôdy na dovtedy ľudoprázdnom území , osídliť ho a hospodársky využiť.

1267 - Listina Bélu IV. poukazuje na majetkové pomery severnej časti Trenčianskej stolice ešte za panovania Ondreja II. z pred roku 1235 - východná časť Kysúc patrí k hradnému majetku Varín (od roku 1384 názov Starý hrad), ktorého hranice v prvej polovine 13. stor. boli na východe Orava, na juhu rieka Váh , na západe rieka Kysuca, na severe poľská hranica a ktorý slúžil ako pohraničná pevnosť chrániaca obchodnú cestu na Oravu, Moravu a ovládal žilinskú i kysuckú kotlinu. Starý hrad bol pôvodne kráľovským majetkom.