Poddanstvo bol vzťah medzi feudálnymi vlastníkom pôdy a poddanými ľuďmi na nich osobne závislými. Základným rysom poddanstva bol určitý stupeň pripútania poddaného k pôde a povinnosť odovzdávať feudálnu rentu formou práce, plodín, peňazí a podobne.

Funkcia dedičného richtára sa v podstate mohla získať kúpou. Pri osídľovaní neosídlených priestorov podľa nemecko-magdenburského práva (na Kysuciach označovaného ako žilinské právo) pomáhali lokátori (osídľovatelia), alebo šoltýsi (zakladatelia) počas valašského a kopaničiarskeho osídľovania, a ktorých úlohou bolo zabezpečiť osadníkov, a finančne ich dotovať počas prvej nereprodukčnej fázy osídľovania (klčovanie a príprava pôdy). Za toto im mohla byť zemepánom udelená dedičná hodnosť richtára, výnimka pri platení daní, právo zriadiť si pekáreň, jatku, ševcovňu, vyhňu, mlyn, pivovar, krčmu, pálenicu, ďalej právo na rybolov a poľovanie, pozemok, na ktorom si mohol postaviť dom a poľnohospodársku pôdu na obrábanie. Dedičný richtár vystupoval ako predstavený celej obce voči zemepánovi a ostatnej vrchnosti. Mal právo nižšieho súdnictva.

V období valašského osídľovania bol valašský vojvoda predstaviteľom valašských osadníkov. Mal pod svojou právomocou väčší okruh osadníkov z viacerých obcí určitého feudálneho panstva. Bránil záujmy osadníkov, dohliadal na pasenie v horách a určoval jeho miesta, za pomoci valašských súdov riešil spory, vyberal valašské dávky a odovzdával ich. Pôvodne vystupoval v mene valašských, ale neskôr i kopaničiarskych osadníkov. Často boli funkcie dedičného richtára a valašského vojvodu spojené.

Valasi - sociálna skupina obyvateľstva, ktorá na základe valašskáho práva osídľovala horské oblasti Slovenska. K osídľovaniu Kysúc však dochádza s určitým časovým sklzom voči ostatnému Slovensku a tak Valasi osídľujúci Kysuce boli väčšinou slovenského pôvodu.

1267 - Listina Bélu IV. poukazuje na majetkové pomery severnej časti Trenčianskej stolice ešte za panovania Ondreja II. z pred roku 1235 - východná časť Kysúc patrí k hradnému majetku Varín (od roku 1384 názov Starý hrad), ktorého hranice v prvej polovine 13. stor. boli na východe Orava, na juhu rieka Váh , na západe rieka Kysuca, na severe poľská hranica a ktorý slúžil ako pohraničná pevnosť chrániaca obchodnú cestu na Oravu, Moravu a ovládal žilinskú i kysuckú kotlinu. Starý hrad bol pôvodne kráľovským majetkom.

Jantár (elektrón) - skamenená živica nachádzajúca sa na pobreží Baltického mora bola dôležitým obchodným artiklom, ktorý sa dovážal hlavne do Rímskej ríše i celého vtedy známeho sveta. Používal sa hlavne na výrobu šperkov.

O Bohumírovi, ktorý dostal do daru Kysuce a jeho pôvode sú známe nielen teórie, ktoré nie sú až tak neopodstatnené ale aj čiastočné historicky overené skutočnosti.

1244

• Bohumír, syn Soběslava, v rokoch 1241 – 1244 nitriansky a trenčiansky župan, dostal od uhorského kráľa Belu IV. majetok Kysuca rozprestierajúci sa na pravom brehu rieky Kysuce
• darovanie majetku bolo vďakou kráľa Belu IV. za Bohumírové služby jemu ale aj jeho predchodcovi Ondrejovi II. pri vojenských výpravách hlavne v období tatárskych vpádov