V dňoch 22. - 25. septembra 2004 sa v priestoroch Kysuckého múzea a v Dome kultúry v Čadci konal 13. ročník najstaršieho filmového festivalu na Slovensku. V rámci súťažnej časti sa predstavilo 37 filmov od tvorcov zo Slovenska, Poľska, Maďarska, Srbska a Čiernej hory, Grécka, Španielska, Nemecka, Slovinska, Českej republiky, Talianska, Nového Zélandu, Libanonu a Japonska. Súčasťou bohatého programu bola pocta k nedožitým jubileám významných osobností etnografie – Karola Plicku a Martina Slivku. Čestným prezidentom festivalu bol významný slovenský režisér Dušan Hanák.

Úvodná recepcia sa niesla v komornej atmosfére. To však nebolo spôsobené organizátormi. Chyba bola niekde inde. Po oficiálnej časti sa všetci prítomní občerstvili pri vrchovato naložených švédskych stoloch. Celý večer nám spríjemňovala hudba bratov Kubalovcov z Radôstky. Nebudem hovoriť za ostatných, ale minimálne ja som sa cítila príjemne.

V štvrtok , teda nasledujúci deň, sa ako sprievodné podujatie konala vernisáž výstavy Martina Slivku. Zúčastnili sa na nej aj sestry a manželka tohto významného slovenského režiséra a etnografa. Najmä jeho manželka Oľga Slivková ho všetkým zúčastneným priblížila ako veselého a charizmatického človeka. Ani ona sama však za ním v ničom nezaostáva. Svojim neopakovateľným humorom a optimizmom nakazila celú spoločnosť.

V piatok sme mali možnosť stretnúť pani Oľgu Slivkovú opäť. Ráno o 9:00 bol usporiadaný odborný seminár venovaný životu a tvorbe Martina Slivku. Pani Slivkovej zas patril titul hlavnej hviezdy. A určite zaslúžene.

Ak si niekto myslí, že o účastníkov festivalu nebolo postarané, tak sa mýli. Okrem kultúrneho vyžitia počas premietaní filmov a sprievodných podujatí mali taktiež možnosť spoznávať Kysuce prostredníctvom výletov. Ja som mala možnosť zúčastniť sa len na jednom. Bol to výlet na Vychylovku v sprievode festivalových výletníkov z Bratislavy. Boli nadšený tak architektúrou, ako aj malebnou krajinou a historickou úvraťovou železnicou. Mimoriadne im zachutili „kapustniaky“ a “hriatô“, ktoré tu ochutnali po prvý raz. Všetci sľúbili, že sa na Vychylovku ešte vrátia. V sobotu, posledný festivalový deň, bolo na programe už len odovzdávanie cien oceneným filmom. Konečne sa objavila aj kamera STV, ktorá bola dovtedy bohužiaľ nezvestná. Okrem nej sme spozorovali i KTV a MTV, teda Maďarskú televíziu, ktorá mapovala celý festival. Ocenené filmy sú uvedené nižšie.

Samozrejme, že do môjho článku som neuviedla všetko, čo sa v súvislosti s Etnofilmom dialo. Program bol totiž príliš bohatý.
Na rozlúčku mi nezostáva iné než povedať: Dovidenia o dva roky!

A.O.
Gymnázium J. M. Hurbana v Čadci

P.S.: Možno sa mnohí z vás teraz zamysleli, prečo toto píšem až po niekoľkých týždňoch od skončenia celého podujatia. Je tu pre kritiku, ktorá sa prednedávnom objavila na tejto internetovej stránke, a ktorá (teda aspoň v istých kruhoch) rozpútala vlnu diskusií. Dokonca som si všimla, že dotyčný článok je najnavštevovanejší spomedzi všetkých tunajších príspevkov. Možno to bol i pôvodný zámer autora a ak aj nie, tak mu to iste lichotí. Ja som sa tiež zúčastnila úvodnej recepcie. Hoci som mnohé z jeho postrehov nestihla zachytiť, nechcem ho odsudzovať. Práve naopak. Je dobré, keď ľudia vedia vyjadriť svoj názor. Rovnako však rešpektujem aj komentáre uvedené pod príspevkom. Nebudem tu súdiť, kto má pravdu, ale myslím, že z môjho článku je jednoznačné, komu patria moje sympatie. A určite by mal dotyčný autor prísť aj na 14. ročník festivalu. Dúfam, že po jeho skončení už nebude natoľko kritický k nedostatkom, ale začne si všímať i to, čo Etnofilm povznieslo nad ostatné ročníky, prípadne i nad iné slovenské festivaly.


Protokol o udelení cien na 13. Etnofilme Čadca 2004

Veľká cena - Zlatý turoň:
66 sezón/ 66 Seasons, r. Peter Kerekes, Slovensko 2003
- za vytvorenie veľkej filmovej poémy o premenách, živote a smrti, starobe a mladosti v etnicky zmiešanom prostredí

Osobitná cena - Strieborný turoň:
Nestajanje/ Vanishing, r. Vladimir Perovič, Srbsko a Čierna Hora 2003
- za schopnosť využitia filmovej reči v krátkom etnografickom filme demografického faktu vymierania vidieka

Bronzový turoň:
Osamelí na Amazonke/ ISOLADOS – A People Apart/ ISOLADOS – Amazon „Kakuzetsusareta Hitobito“, r. Hiromu Kokubun, Japonsko 2003
- za profesionálne a pútavé filmové spracovanie prvých, nie bezproblémových kontaktov amazonských kmeňových kultúr s civilizáciou

Ako motýľ/ Like a Butterfly/ Jak motyl, r. Ewa Pieta, Poľsko 2004
- za citlivý a empatický prístup k problematike telesne postihnutých ľudí a filmársky prínos k otváraniu ich uzavretého sveta

Hody s vencom a káčerom/ The Village Feast with a Wreath and Dreak/ Hody s věncem a káčerem, r. Pavel Popelka, Česká republika 2002
- za dôvtipný a filmovo zodpovedajúci dokumentárny záznam stavu tradičného zvyku na súčasnej moravskej dedine

Cena Martina Slivku:
Ikonopis/ Pictograph, r. Mišo Suchý, Slovensko/ USA 2004
- za originálne poňatie štylizovaného dokumentu vypovedajúceho o spôsobe života, ktorý zaniká v huculskej dedine na Ukrajine

Cena riaditeľky festivalu:
Vyznávači anjela páva/ Worshippers of Angel – Pea*****/ Vyznavači anděla páva, r. Peter Zrno, Česká republika 2004
- za vynikajúce filmové a obsahové spracovanie témy filozofie, kultových praktík, predstáv a etnických funkcií náboženstva kurdských Jezidov

Cena primátora mesta Čadca:
Život Michala/ Michal´s Life/ Ziwot Michala, r. Beata Janucha, Poľsko 2003
- za univerzálny odkaz životných pádov a vzostupov človeka na okraji spoločnosti

Cena Kysuckej kultúrnej nadácie:
Home movie – domáce kinečko o dome a domove/ Home movie – A Diary for my American Born Son, r. Mišo Suchý, Slovensko/ USA 2003
- za realistické a dramaturgicky vyvážené filmové vyrozprávanie o dome a domove dnešnej slovensko-americkej rodiny

Čestné uznanie:
Stretnutie s bodliakom/ Meet the Prick, r. Ilja Ruppeldt, Nový Zéland/ Slovenská republika 2004
- za vierohodné filmové priblíženie života pôvodného etnika na Novom Zélande

Platia Iroon/ Heroes squres, r. Kalesis Theodore, Grécko 2004
- za kompaktné a fascinujúco vizuálne spracovanie témy oheň a človek v tradičnom zvyku v Severnom Grécku

Porota:
Predseda: Jadwiga Głowa - Poľsko
Členovia: Martin Mešša - Slovensko
Ján Oparty - Slovensko
Ján Fuzik - Maďarsko
Otto Olejár – Veľká Británia
Štefan Vraštiak - Slovensko

Cena filmových novinárov:
(porota: Jdwiga Glowa – Poľsko, Viliam Jablonický – SR, Štefan Vraštiak – SR)

Spomienka na Martina Slivku/ Martin Slivka, r. Ján Oparty, Slovensko 2003
- za nevšedný a presvedčivý portrét jedinečnej osobnosti Slovenského filmu a etnografie

Cena divákov - študentskej poroty:
(porota: Patrícia Janeková, Michaela Glončáková, Petronela Uskobová, Michaela Chovancová, Andrea Plaskurová, Andrea Chachulová, Andrea Hlubinová – študentky OA v Čadci)

Vyznávači anjela páva/ Worshippers of Angel – Pea*****/ Vyznavači anděla páva, r. Peter Zrno, Česká republika 2004
- za výborné spracovanie detailov a divácky atraktívnu tému

Cena Literárneho fondu SR za individuálny výkon slovenskému tvorcovi:
Ľudia na hranici/ The People on the Border, r. Ladislav Kaboš, Slovensko 2004
- za humánny dokument o všedných ľuďoch žijúcich v meniacich sa politických podmienkach v pohraničnom pásme

Pamätný list:
Kysucké múzeum v Čadci, Slovenské národné múzeum v Bratislave, Mesto Čadca, Slovenský filmový ústav v Bratislave a Dom kultúry v Čadci udeľujú Pamätný list – Prof. PhDr. Martinovi Slivkovi, DrSc. in memoriam, priekopníkovi etnografickej línie slovenského dokumentarizmu.

Názor návštevníka festivalu :

ETNOFILM - ČADCA 2004 - Anonym nám napísal: Na severe nič nového...
Odoslal nám: - Štvrtok, 30.09. 2004 - 18:01:34  (reportáž z 13. ročníka filmového festivalu Etnofilm Čadca)


A čo je tu také zvláštne?

Tak začnime...
„V dňoch 22. – 25. 9. 2004 sa v Čadci konal 13. ročník festivalu Etnofilm.“ - toľko teda k pozitívnym správam, prejdime k realite. Pôvodne som chcel podať vyčerpávajúci záznam z celého podujatia, no po tom, čo som navštívil slávnostné otvorenie som už nenabral odvahu navštíviť ani premietania, nehovoriac o záverečnom vyhlasovaní víťazov.

Prenesme sa do časov nedávno minulých, do časov socialistických kulturákov a polhodinových vystúpení folklórnych súborov o ktorých budeme tvrdiť, že sú významné a svetoznáme. Prenesme sa do Čadce, kde sa už 26 rokov koná každé 2 roky ten istý festival, s tým istým programom, tými istými návštevníkmi a tým istým vybavením.

Etnofilm festival je síce najstarším filmovým festivalom na území našej republiky, no je to zároveň najutajovanejšia akcia Slovenska. Hrozí totiž, že keby si ho začala verejnosť viac všímať, asi by jej došlo, že niečo nie je v poriadku, že niekto musí mať takýto úpadok najstaršieho slovenského festivalu na svedomí. Povedzme si na rovinu, koľkí z vás už o tomto festivale počuli? A pritom tu bol ešte predtým, než sa mnohí z nás narodili.

Zjazd funkcionárov ÚVKSČ na dôchodku

Pre tých z vás, ktorí navštevujete filmové festivaly pravidelnejšie bude iste zaujímavá skutočnosť, že tu je úplne iná veková štruktúra. Ja slovenské festivaly navštevujem pravidelne, pre niektoré dokonca pracujem, ale taký zjazd dôchodcov namiesto otvorenia podujatia som ešte nikdy nevidel. Bol som suverénne najmladším návštevníkom a to ešte medzi mnou a druhým najmladším návštevníkom bol minimálne 15 až 20 ročný rozdiel. Pravdupovediac tu sú zväčša len ľudia, ktorí majú niečo spoločné s prípravou tejto udalosti. Na festivaloch sa to vždy hmýri kultúrychtivou mládežou, ale na Kysuciach nie. Tu si kultúru drží pod palcom zopár „vyvolených“ už desiatky rokov. Ale prečo sa vôbec nad kultúrou na Kysuciach pozastavujeme?! Veď akýkoľvek pokus o progresivitu a profesionálnu prácu bol vždy zmarený a najvyšší kredit kultúrneho dejateľa Kysúc má istý PhDr. R.G. otec známeho slovenského kunsthistorika a zároveň bývalý prednášajúci večernej Univerzity marxizmu a leninizmu.

Toto kocúrkovo sa však netýka iba kultúry, no tento článok sa nemá zaoberať hĺbkou Kysuckého bahna. Hlavným problémom je, že záujemcov, ktorí by tento festival chceli vziať pod svoje krídla existuje dostatok, no hlavný usporiadateľ – Kysucké múzeum v Čadci si tento lukratívny biznis nepustí, má naň predsa štátne dotácie, ktoré si zamestnanci prerozdelia na odmenách. A naďalej sa bude tento festival viesť v chudobnom, amatérskom a ničnehovoriacom duchu. Ale navonok pôsobí ešte smiešnejšie, pretože má viac zamestnancov ako návštevníkov, všade behajú synovia a dcéry, netere, vnuci, synovci, sesternice,... s kartičkami so svojim nesmierne dôležitým pracovným zaradením.
Tragikomédia po kysucky

Už samotná pozvánka na otvorenie, recepciu, sprievodnú výstavu, vernisáž a neviem čo ešte (skrátka každá z veľkých hláv Kysuckej kultúry si musela ukrojiť časť rozpočtu aj pre svoju organizáciu) bola „lákavá“ – od tejto kombinácie usporiadateľov nemožno očakávať kvalitne zvládnutú prácu, ale takticky o nich pomlčíme.
Konferenciérka nie je pre nikoho prekvapením, to sa však nedá povedať o tlmočníčke, takúto novinku tu ešte nemali – asi to sem riskoval nejaký zahraničný hosť. Už po úvodných slovách a pohľade na scénu divák mohol vycítiť profesionalitu práce v ukrajinsko-albánskom štýle, no famózna tlmočníčka s 5-minútovými zastaveniami v reči a prízvukom z Náhorného Karabachu tento festival ešte viac zbalkanizovala. Ale ako konferenciérka rezignovane poznamenala pri jednom z jej milióna breptov: „Stáva sa“.

Skúsenejší návštevníci, ktorí už videli ako vyzerá normálny festival som videl len mlčky sedieť s neveriacky otvorenými ústami, alebo sa dobre baviť ako ja, i keď toto bolo viac do plaču. Zostáva mi len hádať, ku ktorej veľkej hlave prislúcha táto „tlmočníčka“. Pochopím, keď silní rodičia pretláčajú svoje deti v kariére, ale na to je potrebné, aby tie deti dotyčné veci, ktorými sa prezentujú aspoň minimálne ovládali.


Prečo ma bolia ruky a bránica

Déja vu
Kysuce sú ešte stále takí stratený kraj, kde si každý doktor a učiteľ myslí, že je jediným inteligentným človekom v širokom okolí a tak má právo odborne rozhodovať o všetkom (áno narážam na vás pán zástupca primátora ak to náhodou čítate). Takisto tu panujú niektoré historické prežitky. Napríklad ten s umelým vytváraním ovácií po každom druhom slove (čakal som dokonca mexickú vlnu) tlieskali sme, až nás dlane boleli, no a kysucká kultúrna hlavy sa spokojne pechorila, ako všetko opäť skvele vyšlo.

Každé zahájenie je precvičovaním si programu tých istých osôb dokola - rovnaký program každý rok, takže ak ste tu už niekedy boli máte obrovské déja vu. Len rok od roka robia účastníci stále viac chýb. Sú si tak istí svojim postavením v tomto malom kraji, svojou nenahraditeľnosťou, že už sa ani nesústredia na to čo robia. Celé svoje vystúpeniea vyložene odfláknu, no neustále sa všetci hladkajú, aké to bolo skvelé, až majú všetci pocit, že to robia naozaj dokonale. Aby som zacitoval niekdajšieho pána riaditeľa Kysuckého múzea a vedúceho odboru kultúry krajského úradu v Žiline P.K.: „...buď to robíme v prospech národa, alebo tam nemáme čo robiť, sú to fantastický ľudia...“ Fantastický ľudia, ktorí sa to ani za 26 rokov nenaučili robiť, ale nepustia to robiť nikoho iného, lebo im z toho vždy dobre kvapká.

Play movie – M.Kováč: Pocta Plickovi


Aj toto sme mohli vidieť na modrom plátne screenu z dvd playera za chrbtami rečniacich, len sme si museli počkať 5 minút v tme, kým sa spustí plátno a začne sa znova rečniť. Tí, čo boli menej odolní využili tmu a potichu odišli, bolo ich asi 20, čo pri celkovom počte asi 60 zúčastnených bolo dosť citeľné, navyše sa zhasínalo dvakrát, takže na konci nekonečného jedenapolhodinového (!!!) otvorenia sedelo v sále asi 30 ľudí. Ja som zostal, pretože som sa začal práve dobre baviť. Repertoár poznám, je každý rok rovnaký, takže som sa chcel v kľude sústrediť už len na brepty- tie sú našťastie každý rok iné. No aj sústrediť sa je v takomto prípade ťažké, pretože priateľka sa vedľa mňa zvíjala v kŕčoch duseného smiechu.

Je to v pohode, ale ak bude ešte aj Zem spieva, tak tu protestne umriem

Mám hlboký kultúrny zážitok! Keby som bol usporiadateľ tejto akcie asi by som svoj biedny život ukončil radšej sám, alebo sa aspoň zúčastneným ospravedlnil za pokazený večer, no v tomto prípade by si nikto nepriznal, že niečo nevychádza a tak je vlastne všetko v poriadku. Nikto nmá pocit, že by sa tento večer niečo nevydarilo a ani tlmočníčka sa neschováva v kúte, ale sebavedomo sa vpletie do davu a to je na tom asi to najsmutnejšie. Tá provinčnosť ľudí, ktorí nikdy nevideli, alebo nechcú vidieť, ako sa robia veci na profesionálnej úrovni (a viem, že to nie je len otázkou peňazí) a tak majú neustále pocit, že všetko robia úplne úžasne a navyše cítia potrebu deliť sa o svoje výtvory so svetom. No nič aspoň Opartyho dokument o Slivkovi bol zábavný, resp. vdova po pánovi režisérovi je veľmi vtipná a nenútená osôbka. Pre mňa je jednoznačne hviezdou večera.

Na záver zostáva len povedať: „ľudia, robte to takto smelo aj naďalej, len tam nikoho nepozívajte, neurobte si hanbu ešte aj vo svete, urobte si to ako súkromné premietanie, veď sa všetci poznáte, tak sa v tom kulturáku zavrite, pozvite si nejaký ľudový súbor, pustite si Plicku, robte všetko ako doteraz, len nech sa o tom už nikto nedozvie!“ Návštevníci si ušetria sklamanie a vy sa ušetríte negatívnej publicity, a ak nie, tak zas o 2 roky.

Ivan Kasaj - Fakulta Masmediálnej Komunikácie, UCM v Trnave