Predpokladám, že vo viacerých verejných i domácich knižniciach si uchovávajú encyklopedickú publikáciu Osobnosti Kysúc. Vyšla roku 2004, iniciátorom jej vydania a hlavným zostavovateľom je dr. Anton Blaha (1934). Ako zakladateľ Kysuckej kultúrnej nadácie (KKN) aj týmto skutkom potvrdil, že jeho záujem o rodný kraj má príbuzenské podoby, ako ich aktívne prejavovali, prejavujú desiatky významných ľudí, ktorí sa na Kysuciach narodili alebo v kraji zanechali stopy hodné pozornosti súčasníkov. Čadčiansky rodák sa popri svojich pracovných povinnostiach venuje nadačným činnostiam (napríklad v predvianočnom čase spoločne s predsedom správnej rady KKN Ing. Jozefom Markuljákom sa darcovsky stretli s občanmi niektorých kysuckých miest a obcí).

V ostatnom desaťročí pravidelne publikuje svoje eseje, rozhovory, úvahy na aktuálne témy najmä v Literárnom (dvoj)týždenníku a zostavil viaceré publikácie. V knihe Pyžamová revolúcia sú zaujímavé príbehy z jeho vysokoškolských čias, keď roku 1956 skupina študentov verejne prejavila nespokojnosť so situáciou vo vtedajšom univerzitnom vzdelávaní. V tom období sa to označilo ako neoprávnená kritika socialistického zriadenia, čo pre Antona Blahu znamenalo vylúčenie zo školy, do ktorej sa mohol vrátiť až po roku manuálnej práce. Kniha Rád sa pýtam, aj počúvam obsahuje osemnásť rozsiahlych rozhovorov s významnými osobnosťami verejného života, so spisovateľmi a umelcami. Z Kysučanov je medzi nimi maliar, ilustrátor a karikaturista Ondrej Zimka. A v predvianočnom období vydal knihu Manderla a Modrý Maurícius.

Najnovšia publikácia sa žánrovo radí do literatúry faktu. Anton Blaha v nej čerpá zo svojich bohatých právnických skúseností. „Pre advokáta,“ píše v jej úvode, „je výhrou predovšetkým pocit, že niekomu pomôže, niečo napraví, zlepší. Keď namiesto klientovej beznádeje nastupuje aj jeho pričinením nádej, keď sa posúva riešenie problémov klienta kúsok dopredu k spravodlivosti.“ Slovensko neoplýva právnikmi, ktorí by o svojej profesii písali s ambíciou nájsť si svojich čitateľov či populárnou formou vysvetliť verejnosti niektoré závažné „kauzy“ - ako sa zvykne hovoriť prípadom, keď vynachádzaví jedinci sa neraz správajú tak, akoby boli našimi súdmi nepolapiteľní.

Anton Blaha svoju knihu nazval podľa jedného zo siedmich súdnych príbehov, ktorý je o zložitostiach sprevádzajúcich majetkové reštitúcie po roku 1989. V prvom príbehu, Spravodlivosť za štyridsaťtisíc, riešil ako obhajca obvinenie lekára zo zanedbania zdravotníckej starostlivosti a následnej smrti pacientky. Ďalšie dva - Pomôžte nájsť Ľuboška a Atentát na ministra - boli, ako vypovedajú už ich názvy, v našej socialistickej minulosti vskutku výnimočné. Ako som sa stal Eštebákom je odozvou na tamto obdobie, po ktorom nepriniesla celoplošné potrestanie hlavných vinníkov ani zmena politického režimu, zato mnohým verejne nadlho či dokonca natrvalo strpčila život bez toho, aby sa mohli dovolať práva zvaného prezumpcia neviny. Tatranský Titris sa hnevá je o tom, na akých súdnych úrovniach a sídlach verejných súdov sa rozhoduje na spôsob, že štát, v tomto prípade samotná Slovenská republika, sa po zákulisných prieťahoch napokon podriadil želaniu starostu jednej podtatranskej obce. Reputáciu takto konajúcich súdov s neraz priam komickými ústretovosťami, čo však máva vážne spoločenské dôsledky, posúva do prežiareného svetla príbeh Tri ženy Ladislava Mednyánszkeho, kde po pätnásťročnom úsilí o zachovanie kultúrneho dedičstva prinajmenej stredoeurópskeho významu (zhmotneného dobovo zariadeným kaštieľom v Strážkach, v ktorom je významná expozícia Slovenskej národnej galérie), si náš advokát môže konečne uľaviť a úprimne priznať na seba poetizujúce očarenie osobnej radosti: „Zdalo sa mi, že sa roztrhli mračná na temnom tatranskom nebi a nad Strážkami zažiarila dúha. V tom okamihu sa rozjasnila aj kamenná tvár dôstojnej pani sudkyne, aj pani zapisovateľka sa usmiala. Pozrel som sa do tváre právneho zástupcu: bola neurčitá, bez farby. Nakoniec povedal: – Dobre, dobre, ako si želá klientka…“  

Dušan Mikolaj