Jánske ohne sa pálili v podvečer 24. júna. Pastieri už dlho pred tým zbierali raždie na jednu hromadu. V deň, keď sa mala páliť svätojánska hojana, /vatra/ mládenci a pastieri postavili zo žrdi kostru, ktorú vyplnili nazbieraným raždím a väčšími kusmi dreva. Keď sa zotmilo, zapálili najskôr zvolávacie ohníky, na ktoré dievky čakali ako na signál, kedy majú ísť k hojane spievať a prekárať sa. Mládenci a pastieri preskakovali ohníky, dievky spievali ľubozvučné piesne.

Keď oheň dohorel, všetci sa rozišli domov. Pastieri mali narobené z kôry zo stromu a smoly „kadlubky“, malé fakličky, ktorými si svietili na cestu domov. Dievky sa rozutekali bosé po rose, aby mali zdravé nohy. Cestou domov nazbierali kvety, uvili venčeky, ktoré pred východom slnka hádzali na jabloň. Tej, ktorej sa na prvýkrát zachytil na konári, tá sa do roka vydala. Tej, ktorej sa venček neprichytil, ostala slobodná.
Popol z ohňa chudobnejší pozbierali a rozsypali po roli ako hnojivo. V súčasnosti sa pálenie jánskych ohňov u nás zachovalo, ale ostatné zvyky zanikli. O zvykoch informovala Daniela Hnídková z Kysuckého múzea v Čadci.