BRATISLAVA 28. augusta (WEBNOVINY) - Povstanie (rozhodnutím Slovenskej národnej rady z roku 1948 povinne nazývané ako Slovenské národné povstanie) možno podľa historika Martina Lacka z Ústavu pamäti národa pokladať za kľúčový politický predel nielen v rámci šesťročnej existencie Slovenskej republiky 1939 1945, ale aj z hľadiska národných dejín.

Ako uviedol Lacko pre agentúru SITA, v prvom rade SR nepatrila medzi okupované krajiny a životná úroveň v porovnaní s okupovanými územiami bola znesiteľná, až veľmi dobrá. "Ľudácky režim, vyjmúc antižidovskú rasovú politiku, bol k svojim oponentom pomerne mierny. Až do začiatku okupácie v lete 1944 nepopravoval, a to ani v čase stanného práva, čo bola európska rarita," uviedol Lacko. Nenávisť voči Nemcom tu preto nebola tak veľká, ako v okupovaných krajinách. Slováci za najväčšiu hrozbu pre svoju národnú existenciu dlhodobo podľa Lacka pokladali Maďarov, v čom ich okupácia južného Slovenska od r. 1938 i útok v marci 1939 len utvrdili.

V opozičnom a odbojovom hnutí, ktoré existovalo od roku 1939, bolo viacero prúdov demokratický, socialistický, komunistický. Najagilnejším a najlepšie organizovaným bol podľa Lacka smer komunistický. "Na samotné vypuknutie povstania 29. augusta však komunisti nemali žiadny vplyv. Povstanie totiž vypuklo ako akcia armády, v ktorej komunisti tradične nemali miesto. Presnejšie, bola to reakcia predovšetkým pročeskoslovensky orientovaných dôstojníkov na čele s podplukovníkom Jánom Golianom (tzv. Vojenské ústredie) na začínajúcu nacistickú okupáciu štátu. Tú predčasne vyvolali akcie Sovietmi riadených partizánskych skupín," zdôraznil Lacko.

Povstanie sa odohrávalo prevažne na území stredného Slovenska a trvalo do 27. októbra 1944, keď bolo obsadené centrum, Banská Bystrica. V neskorších mesiacoch, až do prechodu frontu, však pokračoval partizánsky odboj. Väčšina veliteľov i radových príslušníkov slovenskej armády ostala pasívna. V prvých dňoch sa do povstania zapojilo 18-tisíc z približne 90-tisíc príslušníkov armády.

Každopádne podľa Lacka vojenská zložka bola rozhodujúcou i najpočetnejšou silou povstania. "Väčšina príslušníkov povstaleckej armády sa do akcie dostala na základe povolávacieho rozkazu po dvoch mobilizáciách v dňoch 5. a 26. septembra 1944, čím sa počet povstaleckých vojakov zvýšil až na 60-tisíc," upozornil historik. Okrem vojakov sa do Slovenského národného povstania zapojilo aj približne 12-tisíc partizánov a množstvo

Napriek odbornému zmapovaniu tejto udalosti sa s hodnotením Slovenského národného povstania podľa Lacka dodnes spája množstvo mýtov. "Predovšetkým povstanie nerozhodlo o obnove Československej republiky ani zaradení Slovenska na stranu víťazov. O tom všetkom rozhodli už oveľa skôr veľmoci. Úspešná realizácia hlavného cieľa povstania, oslobodenia krajiny vlastnými, nekomunistickými silami, nebola v záujme stalinskej politiky, podobne ako v prípade Poľska či Juhoslávie. Povstalci napriek tomu, že boli od prvého dňa v defenzíve, nikdy nebojovali proti početnej presile. Ani z hľadiska rozsahu frontov, na ktorých bojovali nemecké sily, nepredstavovalo povstanie kardinálny problém. Nemecku totiž Slovensko viazalo menej než jedno percento jeho ozbrojených síl," upozornil Lacko.

Málo známou skutočnosťou je podľa Lacka aj fakt, že okupácie Slovenska sa nezúčastnili len nemecké sily, ale aj Maďarská kráľovská armáda. Išlo tak o historicky štvrtý vstup maďarských vojsk na územie Slovenska do roku 1945.

Povstanie je možné podľa Lacka hodnotiť pozitívne. Nielen ako medzník, ale ako mimoriadnu akciu v národných dejinách. "Jedinečnosť tohto ozbrojeného masového vystúpenia tak ostro kontrastuje s pasívnym postojom drvivej väčšiny slovenskej spoločnosti v rozhodujúcich chvíľach našich národných dejín 19. a 20. storočia," dodal.

SITA