Irena Zemaníková rod. Gorálková

Narodila som sa 7.2.1938 v Rakovej na Groni, kde sme bývali v malej komôrke v podnájme u p. Ľudovíta Goralky. Neskôr sme sa presťahovali dole do dediny, kde rodičia kúpili starú drevenicu. Bola som najstaršia, sestra Jozefína sa narodila za 11 rokov a ďalšia sestra Margita za 15 rokov.

Detstvo som prežívala v povojnovom období vo veľkej biede. Cez vojnu k nám pravidelne chodieval na obedy a večere nemecký dôstojník Max Hop. Keď prišiel bola som veľmi vystrašená. Vošiel do našej malej drevenice, hlavu mal až pod povalu a keď zasalutoval s vyleštenými čižmami, schovala som sa od strachu pod perinu. Mala som 7 rokov. Matke vždy nakázal napiecť placken/ polesník. Za čo nás odmeňoval konzervami. Boli v nich zelenina, mäso, sladkosti, čo bolo pre nás veľmi vzácne. Nemeckí vojaci boli veľmi disciplinovaní a upravení. Vojna sa končila a Nemci ustupovali a prichádzali ruské vojská.

Keď odišli aj Rusi po uliciach a priekopách bolo veľmi veľa munície. Keď som pásla kravu nazbierala som si náboje a našla som aj jedno železné vajce, na ktoré som bola veľmi zvedavá, čo je vo vnútri. Skúšala som ho aj otvoriť, ale nedalo sa to. Tak som doniesla otcovi, aby ho otvoril kladivom. Rodičia onemeli od úžasu, mama len zvolala: „Pre Boha živého!“. Vajce mi zobrali a viac so ho nevidela.

Po vojne sa život začal normalizovať. Bola veľká bieda, preto matka odchádzala na dolniaky na tabak, ktorý vždy ukryla do vreca s kukuricou, lebo vo vlakoch chodili financi a robili kontrolu. Doma kúpili cigaretové prázdne dutničky, ktoré plnili tabakom a predávali. Týmto spôsobom sa nám podarilo prežiť najväčšiu biedu. Keď vojaci odišli zo škôl, začali sme chodiť do školy. Nosili sme si polena, aby nám bolo teplo. Zimy boli také tuhé, že až na dreveniciach klince praskali. Do školy sme chodili pešo 2 km. Keď sme došli boli sme takí premrznutí, že sme necítili prsty na rukách ani na nohách. Našou záchranou bola školníčka p. Dobroňová, na ktorú s láskou spomínam. Ona nám naše skrehnuté prsty vo svojich dlaniach zohrievala.

V škole sme mali učiteľa maďarského pôvodu. Volal sa p. Šomody. Bol to učiteľ veľmi prísny. Keď sme niečo nevedeli, dostali sme veľkú bitku palicou po prstoch a zadku. Jedného dňa mal zvláštne tušenie. Všetkých, čo sme sedeli v strednej rade, nás premiestnil aj s lavicami na pravú a ľavú stranu. Keď nám napísal vetu na tabuľu, sadol si za stôl. V tom sa ozval veľký rachot. Ťažká tabuľa spadla na miesto, kde bol strený rad, tak sme unikli nešťastiu. Potom vstal, zalamoval rukami a niečo maďarsky hovoril.

Keď som vychádzala strednú školu, navrhli mi aby som sa išla učiť do Dubnice na strojnícku školu, hoci som mala veľkú túžbu maľovať. Pokračovať v tomto štúdiu, v tých časoch, bolo pre chudobné dievča nemožné. V tom čase sa narodila aj najmladšia sestra Margita. Nakoniec v roku 1954 som sa išla učiť do Vysokých Tatier ako predavačka. Učila som sa na Štrbe. Bývali sme na železničnom nádraží v podkroví, v škole na chate a na Orave v Zázrivej. Keď som prišla do Tatier, veľmi sa mi tam páčilo. Ráno sme vždy vonku cvičili, potom sme sa prezliekli a išli sa učiť. Učili ma učitelia. Na všetkých si nespomínam – p. Toth, Miglerini, Nedorostek,...Vždy sme sa 3 mesiace učili a 3 mesiace praxovali. To bola prvá učňovka po vojne. Nikdy v živote som sa už nemala tak dobre, ako na tejto škole. Krásne prostredie, dobrí učitelia, výborná strava, o ktorej sa mi predtým ani nesnívalo. Boli to 2 najkrajšie roky môjho života. Spomínam si na niektoré spolužiačky - Justína Ťapáková, Uličná, Žilinková, Papanková, Bučová,...

Nakoľko som pekne kreslila a maľovala p. riaditeľ mi navrhol študovať aranžérstvo. Musela som odmietnuť, lebo som musela finančne vypomáhať doma. Nastúpila som do zmiešaných obchodov v Rakovej u p. Šimončiča / u Matysa a inde.
V roku 1960 na svätého Jána som sa vydala. Mala som 6 detí a všetok čas som venovala rodine. Stavali sme si rodinný dom, na ktorý sme si ručne vyrábali kvádre, lebo sme mali veľmi malý finančný príjem, preto sme dom stavali veľmi dlho.
Keď deti trocha odrástli, nastúpila som do závodu TESLA Staškov, kde som odpracovala roky až do dôchodku.
Raz som išla s manželom na prechádzku pod lesík, kde sme mali lúku. Manžel tam objavil veľký kus dosky, nevieme kde sa tam vzala. V tom ma napadlo, že by som mohla niečo na ňu namaľovať. A tak v roku 1996 sa začalo moje umenie. Konečne sa splnil môj celoživotný sen a tak maľujem do dnešného dňa. Hoci už len príležitostne, nakoľko mám zdravotné problémy s očami.

Verím, že sa vám moje obrazy budú páčiť. Sú namaľované zo spomienok môjho detstva a mladosti.

Prajem vám všetkým príjemný zážitok.

Keďže som mala súrodencov až po 11 rokoch, milovala som všetky zvieratá.

5-ročná

Raz mi otec chcel urobiť veľkú radosť a chytil mi malú myšku, ktorú uviazala nohu niťou. Išla som s ňou celá šťastná na prechádzku do záhrady, Zrazu pribehol susedov kocúr a myš mi zožral aj s niťou. Strašne som kričala. mama vybehla a vôbec nechápala čo sa stalo. Otec bol veľký výmyselník a humorista.

8- ročná

Naša fenka mávala často mladé, vždy som sa s nimi hrávala a moje sukne boli vždy oškubané. Keď som pásla husi, tak som doniesla mame plnú zásteru malých žabiek, ktoré sa rozutekali po celej kuchyni. Mama bola veľmi nahnevaná a vyhrešila ma.
Keď som pásla kravu, videla som na skalách a chodníku veľa malých žltých jašteričiek/salamandra. Nazbierala som si ich a doniesla domov. Dlho som sa z nich však netešila, lebo všetky sa rozutekali. Bola som z toho veľmi nešťastná.

10- ročná

Pásla som kravu a barana po železničnom svahu. Mali sme doma čierne strakaté prasiatko, ktoré keď zistilo, že krava s baranom je preč, vyškriabalo sa cez chlievik a vystopovalo nás kde sa nachádzame. Pribehlo k nám a začalo behať po koľajniciach. V tom som počula prichádzať vlak. Kravu s baranom som odviedla a dala som sa naháňať prasa. Vlak trúbil. Keď videl rušňovodič, čo sa deje, musel zastaviť a spolu so sprievodcom mi pomáhali. Cestujúci sa vytŕčali z okien, smiali sa. Bola to pre nich veľká komédia. Odvtedy sme prasa poriadne zatvárali.

Matka : Anna Goralková rod. Goralková

Rodičia boli siroty, aj mama, aj otec. Matka Anna sa narodila v Rakovej u Mačiska 20.6.1913 ako najmladšia zo 4 detí. V tom čase ako sa narodila, jej otca Ondreja zabilo v Amerike. Takže ho nikdy nepoznala a matka Magdaléna zomrela po ťažkej chorobe po 5 rokoch od smrti manžela. Ostali 4 siroty vo veľkej chudobe. Nemali sa čím živiť. Najstaršia sestra Margita mala asi 13 rokov, brat sa volal Tomáš, sestra Veronika. Mali jednu kravu, ktorá bola veľmi vychudnutá a mala málo mlieka. Jedného dňa, keď už nemali čo vložiť do úst, išli na záhradu a natrhali ešte nezrelé jačmenné klasy, ktoré dali na pec večer a do rána ich vysušili. Ráno ich trochu ofúkali a zomleli na žarnách. Mletú múku dali do vody a uvarili. Boli takí hladní, že ju priam hltali, aj keď ešte v hrdle škriabala. Cez leto sa živili plánkami, hríbami, to čo dala príroda. Aj keď s veľkou biedou, ale prežili. Chodili bez topánok, nohy si obtáčali starými handrami. Do školy chodili len v zime. Keď sestra vyprala košele, museli sedieť nahí za pecou, kým sa neusušili, iné nemali. Keď mala mama 13 rokov, zobrali ju do služby do Sliezka. Tam prežila mladosť. Súrodenci sa rozišli a každý si založil svoju rodinu. Matka bola šikovná ako švadlena. Vedela pekne šiť, vyšívať, háčkovať. Žiadna práca jej nebola cudzia. Všetko si vedela urobiť sama. Kosila, kopala, zvážala, rúbala. Keď bolo treba, opravila aj strechu. Chodila pomáhať kosiť susedkám, ktoré nemali mužov. Za misku múky,...

Život ju naučil všetkému, čo vedela a pritom bola veselá a rada spievala.

Otec: Šimon Goralka

Otec Šimon sa narodil 8.9.1912 v Rakovej na Groni. Mal brata Ondreja a sestru Margitu a nevlastnú sestru Štefániu.
Jeho detstvo bolo tiež ťažké. Keď boli ešte malí, ich matka Anna ochorela na rakovinu a asi 30 ročná zomrela. Otec Ján ostal sám s 3 deťmi a žil ako sa dalo.
Keď deti odrástli, otec Ján založil si novú rodinu a presťahoval sa na Kuchriská, kde sa mu narodila dcéra Štefánia. Bol vynikajúci rezbár. Vedel vyrezať stoly, stoličky, kredence, kolísky,..
Môj otec Šimon žil so súrodencami na Groni. Keď sa oženil, býval s matkou v podnájme u susedov. Nakoľko v ich rodnom dome bývali sestra a brat. Neskôr sa presťahovali do dediny. Otec mal veľmi rád prírodu, ale nerád gazdoval na poli. Zato mal rád prácu, ktorú každý neovládal. Po vojne išiel do Třinca k podnikateľovi, kde opravoval bicykle. Keďže mal podlomené zdravie, musel sa vrátiť. Po čase sa naučil práci ako maliar – natierač. Popri tejto práci bol aj muzikant. Hral na čineli a na bubne. Na jar chodil ľuďom štiepiť stromy. Neskôr sa venoval fotografovaniu. Veľmi rád čítal. Zaujímal sa o všetko , čo sa dialo vo svete. Popritom doma opravoval a natieral bicykle. Zaujímal sa aj o techniku. Hoci sme mali málo peňazí, všetky svoje peniaze vložil napr. na práčku, motorku, televízor, ktorý sme mali v našom pľaci prví. Všetci susedia sa k nám chodili pozerať. Bol veľký humorista.

Všetky ďalšie informácie získate na www.zemanikova.estranky.sk