Profil:

Básnik, publicista, autor literatúry pre deti a mládež, zakladateľ dvoch významných celoslovenských kultúrno-spoločenských podujatí: Palárikova Raková a Jašíkova Turzovka. Je autorom básnických zbierok ľúbostnej i filozoficko-reflexívnej lyriky (Raz každému nad hrobom kohút zakikiríka, 1970, S krajinou v srdci 2001, S rukami v rieke 2002, S tebou uprostred leta 2003), ako aj knižky pre deti Starý otec, Džony a ja (2003). Žil a tvoril v Krásne nad Kysucou.

Ukážka z tvorby:

Tribúna, na ktorej stojím s ostatnými odvážlivcami, je vlastne vstupný priestor do rozľahlého kultúrneho domu. Nad hlavami nám povieva slabo pripevnené heslo. Ozvučenie námestia je silné, ohlušujúce. Sem-tam niečo v mikrofónoch zaškrípe a technik kultúrneho domu na pokyn svojho šéfa Hopsíka beží hneď urobiť nápravu.

Hopsík stojí na tribúne v druhom rade hneď na kraji, blízko vchodu do budovy. Novinár Štefan Debnár zmeškal začiatok mítingu. Aby nevyrušoval, nebadane sa priplichtil na pódium a postavil sa hneď vedľa Hopsíka.

- Á, dobrý deň, súdruh Hopsík! - pozdravil svojho suseda.

Nevenoval som tomu osloveniu pozornosť, veď v tom čase bolo veľmi časté mýlenie sa v oslovení. Oslovenie súdruh vtĺkané do hláv ako jediné a správne nešlo len tak zo dňa na deň vypustiť. Ešte o tri roky neskôr, keď som sedle vo Federálnom parlamente, predsedajúci v Snemovni národov otvoril rokovanie starým pozdravom - Súdružky, súdruhovia… - Ďalej sa nedostal a hneď aj sedenie ukončil. Keď som s ním večer u Fleka popíjal čierne pivo, donekonečna opakoval:

- Ja sa už do Prešova nevrátim, nemôžem sa tam ukázať.

Iróniou osudu bolo, že bol v šesťdesiatom ôsmom vylúčený zo strany a v deväťdesiatom rehabilitovaný a prijatý ako vysokoškolský učiteľ na tamojšiu univerzitu, z ktorej kedysi musel odísť.

Ale Hopsík ešte nemusel odísť. Pripravil tribúnu, heslo, mikrofóny a stojí za šéfmi VPN na tribúne, odkiaľ na komunistov a celý ich marazmus lietajú blesky.

(3. december 1989. Rkp.)