Ján Palárik - priekopník divadla, dramatik, novinár, politik, národný dejateľ, zakladateľ a redaktor časopisu Cyrill a Method, zostavovateľ šlabikára a čítaniek - pôsobil pod pseudonymom Beskydov, Bezkydov, Paliarik - 27. 4. 1822 Raková, okr. Čadca - 7. 12. 1870 Majcichov, okr. Trnava). Otec Šimon P., roľník, učiteľ a organista, matka Anna, rod. Pastorková.

R. 1828-32 navštevoval ľud. školu u svojho otca v Rakovej, od kt. získal aj základy hudobného vzdelania, 1832-36 študoval na gymnáziu v Žiline, 1836-39 v Kecskeméte, 1839 teológiu na seminári v Ostrihome, 1839-40 klerik na Emerikáne v Bratislave, 1840-47 pokračoval v teol. štúdiách na seminári v Trnave, 1847 vysvätený za r. k. kňaza. R. 1847-50 kaplán v Starom Tekove, 1850-51 v Štiavnických Bániačh, v januári 1851 väznený v Ostrihome, potom krátko kaplán v Banskej Štiavnici, 1851-62 u Š. Klempu na nemeckej fare pri kostole sv. Terézie v Pešti, 1862-70 farár v Majcichove.

Národne sa uvedomil na trnavskom seminári v kruhu spolužiakov (J. K. Viktorin, M. Hattala, J. Gotčár, R. Ňári), umelecky naňho zapôsobilo dielo J. Hollého, filozoficky práce franc. encyklopedistov, najmä Ch. L. Montesquieua a učenie B. Bolzana, ako aj radikalizmus K. Havlíčka-Borovského. Pre racionalisticko-liberálne prejavy, najmä horlenie za občianske práva, nár. a soc. slobodu už počas štúdií perzekvovaný, neskôr 1848-49 pod policajným dozorom. Ubytoval sa uňho poľ. gen. J. Wysocki, účastník mad. revolúcie, u ktorého obhajoval koncepciu Slovenského národného hnutia vedeného Ľ. Štúrom. R. 1849 nadviazal kontakty s A. Radlinským, ktorý mu na cisárskom dvore vo Viedni pomohol získať licenciu na vydávanie časopisu Cyrill a Method. Obsahom časopisu pobúril proti sebe cirk. vrchnosť, kt. v snahe umlčať ho, dala ho v januári 1851 predvolať pred cirk. súd do Ostrihomu, vyšetrovanie proti. nemu viedol J. Scitovský. Hrozilo mu suspendovanie, nakoniec ho odsúdili na mesačné väzenie a internovanie vo františkánskom kláštore. Hoci pri pojednávaní obraňoval vlastné pokrokové názory, uverejnili falošné odvolanie jeho článkov, čím ho skompromitovali pred neoboznámenou verejnosťou, vyvolali jeho izoláciu, ba i ťažkú chorobu. Zač. 50. rokov zúčastnil sa boja za Štúrovu spis. slovenčinu, polemizoval so zástancami češtiny na Slovensku i v Čechách, hl. s F. Palackým. R. 1854 spoluorganizoval nár. slávnosť pri odhalení pomníka J. Hollého na Dobrej Vode, výraznejšie začal pracovať v nár. hnutí i v literárnom živote až po páde Bachovho absolutizmu.

Vytvoril koncepciu federalistického spojenia slovanských národov v Uhorsku, pričom pokladal za nevyhnutnú reálnu dohodu s Maďarmi. Za tieto postoje ho príslušníci štúrovskej generácie odsudzovali, vyvolávali útoky proti jeho osobe i literárnej činnosti, predovšetkým ideovému zameraniu veselohier. Napriek rozporom so štúrovcami sa zúčastnil na memorandovom zhromaždení v Martine, na kt. v prejave súhlasil s jeho programom, ale vyslovil sa proti požiadavke tzv. Slov. okolia, kvôli obavám z opätovnej centrálnej neobmedzenej moci Viedne. R. 1861 sa zúčastnil na založení Pešťbudínskych vedomostí a neúspešne kandidoval za poslanca do uh. snemu, 1863 spoluzakladateľ MS, podporovateľ slov. gymnázií v Banskej Bystrici a v Kláštore pod Znievom, 1869 spoluzakladateľ Kníhtlačiarskej a vydavateľskej úč. spol. Minerva, 1870 SSV, 1868 spoluorganizátor novej politickej strany tzv. Novej školy slov., prispieval do jej orgánu Slovenských novín ( 1868-69), nedal sa však strhnúť jej jednostrannosťou. Keď' sa skupina mladej buržoázie (J. N. Bobula, J. Pozdech, J. Záretsky) začala prikláňať k promad. politike, prestal sa verejne angažovať, avšak nadalej zostal stúpencom partnerskej spolupráce národov a národností Uhorska.

S jeho politickou, verejnou a literárnou aktivitou úzko súvisí redaktorská práca a publicistická tvorba. Ako zakladateľ a 1850-51 redaktor pokrokového časopisu Cyrill a Method spolu so svojimi spolupracovníkmi M. Chlebákom a J. Holčekom proklamoval na jeho stránkach demokratizáciu kat. cirkvi a školstva, vystúpil proti svetským majetkom cirkvi, žiadal ich rozdelenie, požadoval ustanovenie slov. arcibiskupstva, slobodné voľby biskupov a súčasne viedol časopis v slov. nár. duchu. R. 1852-56 redigoval so Š. Klempom Kat. noviny, v kt. zmiernil formu novinárskeho prejavu, ale samostatne vydal súbor článkov v brožúre Ohlas pravdy. . . ( 1852) na obhajobu spis. slovenči-ny. R. 1858 zostavil s J. K. Viktorinom almanach Concordia, kt. sa usiloval o konfesionálnu znášanlivosť, zaktivizovanie spisovateľov st. i ml. generácie a ich jazykovú jednotu. R. 1859-61 uverejnil v časopise Priateľ školy a literatúry rad článkov, v kt. privítal dobu ústavnosti, presadzoval novú orientáciu nár. politiky na mad. liberálov a napádal viedenský centralizmus. R. 1864 uverejnil v almanachu Lipa rozsiahlu štúdiu o vzájomnosti slovanskej, v kt. odmietal zdôrazňovanie úlohy cárskeho Ruska v rámci slovanského sveta. V Slov. novinách ( 1868) zostal zástancom spolupráce uh. národov, obdobne ako v Máča.jovom Priateľovi ľudu ( 1861 ), v kt. vyzýval aj k zakladaniu knižníc a vzdelávacích spolkov. Uverejňoval aj v Štúrových Nár. novinách, Hurbanových Slovenských pohľadoch, v časopise Sokol, Pešťbudínske vedomosti. Posudzovateľ dramatických prác v súbehoch MS.

Do kontextu slov. literatúry sa zapísal ako dramatik, i ked sa pokúšal písať verše i prózu. Už poča.s štúdií si obzvlášť obľúbil dramatické umenie a hoci divadelné hry tvoril až v relatívne st. veku, v dramatickej tvorbe je jeho hl. prínos, pretože významne ňou zaktivizoval kult. dianie, najmä divadelné ochotníctvo na Slovensku, súčasne svojou tvorbou ovplyvnil zmýšľanie ľud. vrstiev proklamáciou nár. rovnoprávnosti i nacionálnej uznanlivosti. Poznajúc silu a účinnosť dramatického umenia, po predchádzajúcom štúdiu franc. a nemeckej dramatiky, volil reálny základ k svojim hrám, ktoré priamo reagoval na spoločenské reálie, aj ked v nich neabsentovalo romantizujúce vyznanie, čo kompenzoval humorným nadhľadom. Názory na drámu vyložil v príspevku Dôležitosť dramatickej národnej literatúry (Sokol, 1860), vlastnú empíriu aplikoval aj pri recenzovaní prác zasielaných do dramatických konkurzov MS.

Prvú veselohru Inkognito uverejnil v almanachu Concordia (1858) a nadviazal ňou na tradíciu prác J. Chalupku. V jeho duchu si zvolil aj tematiku Kocúrkova s galériou malomestských figúrok, ale zároveň už predstavovala nový typ dramatického diela ako spoločenskej výpovede, postihujúcej dané pomery na sklonku bachovskej éry. Namiesto neriešiteľných rozporov medzi predstaviteľmi rozličných vlastenectiev načrtol tendencie zbližovania, pričom pracoval s karikatúrou, náhodnými stretnutiami ako zákonitosťou, kriticizmom. Neľútostne pranieroval meštianstvo, jeho labilitu a mamonárstvo, využívajúc humornú nadsádzku. Vysmial sa napodobňovaniu vyšších vrstiev, pachteniu po bohatstve a odrodilstvu prostredníctvom jednoduchého príbehu, v kt. dal priestor víťazstvu zdravých ľudských vzťahov a čistým charakterom. Pobyt v Pešti mu umožnil oboznámiť sa s tamojšími divadelnými hrami, medzi inými aj s veselohrou Liliomfi E. Szigligetiho, kt. v tom čase patrila do kmeňového repertoáru peštianskeho Nár. divadla a zakladala sa tiež na inkognite. Tento dramatický postup vtedy variovala temer celá európska dramaturgia a spôsob zámeny osôb uplatnil aj v ostatných 2 veselohrách, z nich hra Drotár ( 1860) je prvou slov. hrou s tematikou veľkomestského prostredia. Námetovo vychádzal z inonár. podnetov, hl. z hry dvojice franc. autorov P. H. A. Decourcella a A.

Jaimea Hľadá sa vychovávateľ, ale v naplnení originálnymi postavami i vlastným autorským zámerom, čo zvýraznila rola hl. protagonistu, nadobudla ráz pôvodnosti. Jej dej sa odohráva v zámožnej rodine peštianskeho veľkopriemyselníka slov. pôvodu, do ktorého vstúpil poľský šľachtic, čím chcel vyjadriť myšlienku prizvania šľachty do nár. života v spojení s finančnou pomocou buržoázie. Aj keď veselohru postavil viac na túžbe ako na skutočnosti, objavili sa v nej kladní hrdinovia, napr. postava drotára, kt. sa v cudzom svete nestratil, našiel v ňom prácu i lásku. R. 1861 člen memorandového vyslanectva k uh. vláde, 1863 člen výboru MS a jej jednateľ v Trnavskom okr., člen stáleho podporného výboru patronátneho kat. gymnázia v Kláštore pod Znievom, člen výboru SSV.