Jozef Kroner sa narodil v roku 1924 v Staškove pri Čadci a pochádza z dvanástich detí. Nikdy sa nevenoval akademickému štúdiu herectva a jeho motto znelo: "Nenávidím slávu". Spočiatku hrával len popri práci v ochotníckych súboroch. Pracoval ako robotník v Trenčíne, neskôr sa stal vedúcim dielne v Považskej Bystrici. Jeho divadelné začiatky sa viažu s Armádnym divadlom v Martine, kde pôsobil v rokoch 1948 až 1956. Prevažnú časť profesionálnej hereckej kariéry zasvätil Činohre Slovenského národného divadla. Na jej doskách sa objavoval od roku 1956. V roku 1984 odišiel dobrovoľne do divadelného dôchodku. Vo výpovedi napísal: "Pri všetkej skromnosti, dovolím si tvrdiť, že by sa pre mňa, herca na vrchole tvorivých síl a plného chuti pracovať, našla primeraná rola. Dúfal som márne." S divadlom, v ktorom stvárnil 101 divadelných postáv, sa tak ako 60-ročný rozlúčil. Vo filme, televízii a rozhlase mu však zostali dvere otvorené.

Do televízneho a filmového sveta vstúpil na prelome 40. a 50. rokov. Už na začiatku filmovej kariéry hrával spolu s legendami slovenského herectva ako Andrej Bagar, Karol Machata, František Dibarbora, Jozef Adamovič, Ivan Krivosudský a mnohí ďalší. Objavil sa v snímkach Drevená dedina (1954), Štvorylka (1955), Čert nespí (1956), Posledná bosorka (1956) či Statočný zlodej (1958).

Najslávnejšie úlohy stvárnil Jozef Kroner v 60. a 70. rokoch. Diváci ho dodnes majú radi najmä ako Kuba z rovnomenného filmu, ktorý nakrútil v roku 1965. Sám herec tvrdil, že sa mu Kubo veľmi podobal a sprevádzal ho po celý život. "Hlásim sa k nemu, aj keď sa niektorí čudujú, ako sa môžem toľký čas stotožňovať s týmto hlúpym človiečikom. Musím sa ho zastať, on nie je hlúpy, je len prostučký, ale duša čistá a úprimná," hovoril. V rovnakom roku si zahral i v oscarovej snímke Obchod na korze (1965) v réžii Jána Kadára a Elmara Klosa. Svetové uznanie mu priniesla rozporuplná hlavná úloha Tóna Brtka. V tomto období stvárnil niekoľko postáv v ďalších známych filmoch ako Jerguš Lapin (1960), Polnočná omša (1962), Jánošík (1963), Živý bič (1966) či Slnečný kúpeľ (1969). V priebehu niekoľkých rokov sa Kroner začal objavovať prevažne v komédiách, kde svojim postavám vdýchol tragikomickú dušu a zdôrazňoval veľkosť malých ľudí. Neopakovateľnosť priniesol mnohým filmovým hrdinom Kronerov originálny herecký výraz a farba hlasu. V roku 1967 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1978 národný umelec. Na medzinárodnom filmovom festivale v Cannes mu prejavili zvláštne uznanie, v Sorrente získal Striebornú sirénu, v Sofii Zlatú ružu. Americkí kritici zložili Kronerovi poctu prirovnaním k legendárnemu Charliemu Chaplinovi. Názor zámorskej kritiky Kronera veľmi potešil. Sám sa totiž vždy chcel na slávneho Chaplina podobať, ale bez toho, aby ho napodobňoval.

Ku Kronerovým nezabudnuteľným postavám patria tiež Adam Krt (Rysavá jalovica, 1970), Pacho Matrtaj (Pacho, hybský zbojník; 1975), Sváko Ragan (Sváko Ragan, 1976), Mišo (Mišo, 1979) či Martin Pichanda (Tisícročná včela, 1983). Zahral si i v známych seriáloch Slovácko sa nesúdí (1974) a Lekár umierajúceho času (1983). Na divadelných doskách zahviezdil v muzikáli Fidlikant na streche ako mliekar Tovje. Jozef Kroner sa popri herectvu venoval i literatúre. Napísal knihy Herec na udici, Herec nielen na udici či S kamerou a udicou. O živote a hereckej kariére Jozefa Kronera nakrútil v roku 1987 režisér Fero Fenič dokumentárny film Trate života Jozefa Kronera. V múzeu na Kysuciach mu vlani v lete postavili drôtenú sochu v životnej veľkosti.