Životopis: Rudolf Jašík sa narodil ako najstarší z troch detí - synov, v rodine kysuckého mäsiara, ktorý v roku 1924 skrachoval a potom sa vybral do Kanady za prácou. Na Kysuciach ho vychovávala stará mama s finančnou podporou matkinej sestry R. Jašíka, ktorá žila v USA. Vzdelanie začal získavať v roku 1928 na gymnáziu v Nitre, kde býval na internáte. Nakoľko po smrti starej mamy, doma nebolo dosť peňazí, odišiel v roku 1935 vyučiť sa do Baťových závodov v Zlíne. Popri zamestnaní po večeroch pokračoval vo vzdelávaní na exportnej obchodnej akadémii. Po nezhodách ho v roku 1938 prepustili zo zamestnania a tiež vylúčili zo školy. Vrátil sa na Kysuce a žil v Turzovke.

Za ilegálne šírenie letákov ho v Trenčíne v januári roku 1940 uväznili na 5 mesiacov. Počas väzby sa "politicky podkul" a učil sa ruštinu. Po prepustení narukoval k delostreleckému pluku v Ružomberku a aktívne bojoval na ukrajinskom fronte, kde ho odsúdili za sabotáž (ničenie diel a iného vojenského materiálu), dostal však amnestiu. Pokúsil sa o prechod k sovietskemu vojsku (do sovietskeho zajatia), no napokon sa chorý vrátil a čoskoro na to ho odvelili na Kaukaz. Za protivojnové a protifašistické názory ho degradovali a odsúdili do vojenského väzenia, až bol v roku 1944 prepustený z armády a pridal sa k partizánom. Po vojne pracoval v Baťovanoch (dnešné Partizánske) v závodnom časopise Slobodná práca a organizoval Leninov krúžok pre marxistickú výchovu mládeže. Angažoval sa tiež politicky, stal sa členom KSČ, neskôr bol členom národného výboru a tajomníkom výboru Národnej fronty v Partizánskom. Spolupracoval tiež s denníkom Pravda a redigoval Hlas nitrianskeho kraja. V roku 1947 ochorel na tuberkulózu a niekoľko mesiacov sa liečil v Tatrách.[3] V rokoch 1949 - 1952 bol v Baťových závodoch vedúcim kultúrno-propagačného oddelenia a v rokoch 1952 - 1955 pracoval na krajskom národnom výbore v Nitre ako inšpektor pre múzeá a pamiatky, od roku 1955 bol predsedom Krajského výboru zväzu zamestnancov štátnych orgánov v Nitre. Zomrel veľmi nečakane vo veku 41 rokov po operácii žalúdka. Pochovaný je v Partizánskom.

Tvorba
Svoju literárnu kariéru začal v roku 1940, najskôr ako básnik radiaci sa medzi nadrealistov, neskôr začal písať poviedky. Prvé literárne pokusy ostávali často len v rukopisnej podobe a neskôr ich veľa sám zničil. Jeho diela odrážali politické a umelecké názory, ale tiež jeho cit pre vzťah človeka k prírode a emocionálne vnímanie mladosti. Prvé uverejnil v Slobodnej práci v roku 1945. V baladických príbehoch zachytil život kysuckého ľudu (Na brehu priezračnej rieky) i protifašistický odboj (Námestie svätej Alžbety, nedokončená trilogia Mŕtvi nespievajú). Rozvíjal umelecké postupy lyrizovanej prózy, ktoré podtrhujú baladické ladenie a osudovosť príbehov (novely Povesť o bielych kameňoch, Čierne a biele kruhy).

Dielo

• 1956 - Na brehu priezračnej rieky, baladický, sociálny román o osude chudobnejších spoločenských vrstiev a biede kysuckých dedín
• 1958 - Námestie svätej Alžbety, román z vojnového obdobia
• 1961 - Mŕtvi nespievajú, trilógia, ktorú však už nestihol dokončiť, zavŕšenie jeho tvorby s témou protifašistického odboja
• 1961 - Čierne a biele kruhy, zbierka noviel o sociálnych a ľudských problémoch Kysučanov (vyšlo posmrtne)
• 1961 - Povesť o bielych kameňoch, torzo básnickej novely, štúdia človeka, ktorý sa búri proti sociálnej nespravodlivosti a utiahne sa do samoty (vyšlo posmrtne)
• 1966 - Ponurý most, výber z jeho ranej tvorby publikovanej väčšinou časopisecky (vyšlo posmrtne)
• Ypsilon, rukopisná básnická zbierka
• Dve rieky, rukopisná básnická zbierka
• Moje mesto, rukopisná básnická zbierka
• Laktibrada, román z vojnového obdobia, z ktorého za zachovalo len desať kapitol
• Biely chlieb (pôvodný názov Kamenný dom), román z dedinského prostredia, z ktorého sa zachovala len časť, ktorá bola uverejnená v časopise