Je predpoklad, že lužická kultúra vznikla spojením kultúr pôvodného obyvateľstva strednej doby bronzovej a pastierov tzv. mohylovéhom ľudu, ktorý sa v tejto časti Európy objavil v polovici druhého tisícročia pred n.l.
Ich národnosť a etnicita nie je známa a sú teda známi len pod archeologickým názvom.
Lužická kultúra dostala názov podľa početných nálezísk v Dolnej Lužici a pomenoval ju Nemec Rudolf L. K. Wirchov, ktorý bol zároveň prvým vedcom , ktorý prišiel na to, že črep je rozhodujúcou fosíliou archeológie. Moderná archeológia sa nezaobíde bez rozboru keramiky.
Lužická kultúra bola významnou kultúrou, ktorá vytvorila vysoko organizovanú spoločnosť zjednocujúcu jednotlivé kmene do väčších celkov na čele s náčelníkom, ktorý si zabezpečoval svoju moc za pomoci vojenskej družiny. Žili na hradiskách, ktoré slúžili ako sídlo obchodu, výroby, vojenskej moci a náboženstva. V prípade napadnutia sa používali ako útočisko obyvateľstva širokého okolia v prípade útoku. Jednotlivé sídla neboli zrejme budované náhodne, ale tvorili určitú hradbu, ktorá chránila územie pred napadnutím.
V rámci severného Slovenska sa objavili opevnené sídla v Istebnom, Vyšnom Kubíne na Tupej. Doteraz sa týchto sídel našlo okolo 60 a ich usporiadanie malo zrejme zabrániť útokom z východu.
Chrakteristickým znakom lužickej kultúry bol spôsob pochovávania – žiarením / spopolnením /. V susedstve osád a hradísk sa našli rozsiahle posvätné popolnicové polia. V blízkosti Kysúc sa našli pohrebiská v Oravskom Podzámku, Istebnom, Podbieli, Jaseňovej, Dolno a Vyšnom Kubíne, Medvedzí, Záškovej, Komjatnej, Krásnej Hôrke.
Do priestoru Kysúc prenikal ľud lužickej kultúry z juhu a juhozápadu v mladšej dobe bronzovej, koncentroval sa vo Vadičovskej doline a Radoli a expandoval na pravý breh Kysuce k Dubiu a Ochodnici (sídliská ľudu lužickej kultúry z tzv. sliezskeho stupňa) a ďalej k Oškerde. Sú známe náleziská z katastrov troch obcí z ôsmych plôh. Väčší komplex sa nachádzal (sídliská a pohrebište) ležal v katastri Horného Vadičova a ďalším centrom bola oblasť Radole – Kosceliska kde bolo hradisko a kde sa pochovávalo v rozmedzí 200 rokov. Rozsah hradiska i pohrebiska predpokladal pomerne husté sídliskové zázemie. V neskorej dobe bronzovej bolo vystavané hradisko na Malom Vretene. Opevnenie bolo vystavané i na Ľadonhore.
Mŕtvych spopolňovali a pochovávali v keramických urnách prikrytých kamením, miskou, doštičkou .Mŕtvi boli spopolňovaní na vyhradených posvätných žiaroviskách. Popolnice – urny sa ukladali do plochých hrobov , bohatých jedincov ukladali do mohýl. Hroby upravovali kameňmi. Do hrobov sa vkladali aj milodary svedčiace o viere v posmrtný život / nádoby s potravou, pitím, predmety dennej potreby, nástroje, šperky, zbrane /.
Ľud lužickej kultúry sa už venoval poľnohospodárstvu , pripravoval a upravoval pôdu rúbaním a žiarením lesných plôch , budoval opevnené hradiská a poznal a využíval už základy metalurgie – spracovanie medi a výroba nástrojov a šperkov z bronzu.
Lužická kultúra bola kultúrou doby bronzovej a oneskorila sa pri využívaní objavu železa a tým zrejme aj pri organizácii spoločnosti – vytváraní stálych vojenských družín, ktoré sa zoskupovali okolo vládnucich kniežat.